Prečo jedna kniha nestačí 1.časť

No dobre - ďakujem :-S Nie som schopný ďalej nijako argumentovať - pretože na jednej strane nemám načítanú literatúru a aj keby som mal, nebolo by mi to bez základov nijako platné. Samozrejme, že sa vždy dá prísť s niečim a potom zas s niečim iným - podobne verím, že ak by mal nato reagovať autor tej knihy, neostal by ticho a vystúpil by s inými argumentmi. Avšak stotožnujem sa s tým že povedať "Verím, preto je to pravda" - nie je nijako správne. To by sme mohli skončiť aj v debatách o mimozemšťanoch. Avšak vrátim sa k filozofii - ak vedec prekrúca - ďalší je povinný to spochybniť atd. Položiť Ďalší argument - nato je však potrebná odbornosť v danej téme.
Avšak, poviem to v úplnej neodbornosti, najskôr tu máme veľký tresk. Potom musíme uznať, že Vesmír v nejakej podobe existoval - bol stlačený do veľkosti špendlíkovej hlavičky atd. Zmysel Existencie Vesmíru (v hoc akej podobe nepoznáme. Vesmír sa teda po veľkom tresku neustále rozpína. Naša planéta skončila náhodou v Galaxii mliečna cesta. Máme Planétu Zem, nachádzajúcu sa v Slnečnej sústave, Náhodou na ideálnom mieste - vzdialenosti od Slnka - aby bol na jej povrchu možný život. Následne Planéta vychladne, prirodzene sa vytvára atmosféra, v ktorej je možný vznik života (presné zloženie atmosféry však nepoznáme - existuje len nejaký vedecký úzus). (Jej existencia však postráda Zmysel - Ak existujú nejaké prírodné sily, ktoré toto všetko zabezpečili - musia konať neplánovito a chaoticky - Takisto to musí znamenať, že neplánovito a chaoticky vzniklo mnoho takýchto planét s rôznymi mimozemskými druhmi). V kotli za správnych podmienok sa postupne vytvorila organická hmota. Neskôr sa vyvinuli nižšie formy živočíchov - až po človeka. Stále chýba zmysel existencie. Neuroveda dokáže vysvetliť naše chovanie, naše predstavy, náboženstvo - dokonca aj to, prečo hľadáme Zmysel existencie. Bojíme sa chaosu a toho, žeby sme my, ktorí si pripadáme tak jedinečný nemali žiaden zmysel, a naša existencia je len súhrn náhod a vývoja. Je to pekné a jednoduché - veriť vo veľký tresk, a potom sa už len riadiť vedou. Ak je naša ľudskosť len projekciou nášho mozgu - ak je morálka, láska a náboženstvo len projekciou nášho mozgu - ktorú neuroveda bezpečne vysvetlí - potom je všetko v poriadku a To, že milujeme, veríme, poznávame svet - je v skutočnosti našou internou súčastou. Muž verí tomu, že ho manželka miluje - lebo mu to tvrdí alebo nejako dokazuje. Ak sú pocity napr. pri spomínanej láske len chemickou reakciou, musíme poznať aj jej sociálny a psychologický podklad (aby sme mohli dôjsť podstate, prečo tento chemický proces vlastne vzniká). Veda rovnako povie, že náboženstvo je nám istým spôsobom integrované - Potrebujeme mať náboženské predstavy (teda podstatná časť sveta verí v nadprirodzeno - v akejkolvek forme). S tým nespraví nikto nič. Ak je všetko naše kognitívne spoznávanie sveta len projekciou našej mysle spojenou so sociálnymi interpretáciami reality - potom OK. Všetko je v poriadku a Viera nie je kameňom pre vysvetľovanie reality. Avšak stále je mi bližšia viera v Boha - ako viera v mechanizmy prírody, ktoré často operujú s náhodou. Stále je mi bližšie operovať filozoficky so Zmyslom Existencie - ako všetko odsúdiť v Sartrovskom zmysle - "Bytie a ničota" - Bytie je nič, pretože nejestvuje zmysel Existencie. Vieru teda nepovažujem za dôkaz ničoho iného ako Zmyslu (ak niekto na tomto mieste, ako som už viac spomínal, povie, že viera je len o neuro - kognitívnych projekciách mozgu - potom mu poviem Možno áno, ale túžim po Zmysle Existencie viac, ako po zamietnutí jej zmyslu v racionalistickom presvedčení). Potom nijako niesom racionalista, ale idealista - zatvorený v škrupine viery - ale stále nežijem iným životom ako žijú ostatní. Alebo v psychoanalytickom pojmosloví - uvedomujem si, že som v zajatí choroby - ale aj tak nechám nech ma táto choroba celkom pohltí. Ďalšia vec je tá, že uvedomiť si svoju chorobu, je prvým krokom k jej liečeniu. Ale čo ak sa liečiť nechcem, a trpieť chorobou, ktorá odhaľuje pre mňa Zmysel,mi zato stojí. Nijako vieru nepoužívam ako argument - dokonca som ju v určitom zmysle nazval chorobou. V tomto prípade chcem byť chorý Existencionalista - nie však fanatik (v žiadnom slova zmysle). Pretože fanatizmus, vo svojom význame, a priori odmieta zaoberať niečim iným ako Centrom svojho zájmu. Uzavrie sa pred svetom a nepremýšľa v jeho intenciách - o fanatizmy, v takomto slova zmysle nejde ani v náboženstve ani vo viere...

Mojím cieľom v žiadnom prípade nie je dokazovať existenciu "Zmyslu". Toto patrí do oblasti metafyziky a nie vedy. Mojím hlavným cieľom je snaha o rešpektovanie vedy a faktov a hlavne, aby sa tieto fakty nespochybňovali na základe viery.
Čo ja osobne vidím ako problém si v podstate vyjadril vo vete "pretože na jednej strane nemám načítanú literatúru a aj keby som mal, nebolo by mi to bez základov nijako platné." V žiadnom prípade mi nejde o to, aby som sa vyvyšoval, samozrejme máš vedomosti z iných oblastí, kde sa zase neorientujem ja. Ide o to, že napriek tomu, že si sám priznal, že nie je možné, aby si rozoznal či sa jedná o fakty, keďže nemáš základy, si uveril radšej knihe, ktorá je bližšie tvojej osobnej viery. Neverím, že si po prečítaní ikon evolúcie išiel zisťovať a overovať si správnosť Wellsových tvrdení. Jeho závery sú ti pohodlné a preto si ich nespochybňoval. Myslím si to preto, pretože mi trvalo doslova 10 minút googlenia po vedeckých článkoch, prednášok a pár kapitól z kníh, ktoré mám doma, aby som zistil, že Wells klame. Niektoré články na internete sa priamo týkali jeho knihy a sú veľmi zrozumiteľne písané aj pre lajka.
Tu tkvie vlastne celý problém, to čo ma trápi. Mali by sme si vôbec utvárať názor na nejakú vec, o ktorej nemám žiadne hlbšie vedomosti? Nemáme absolútne žiadny obranný mechanizmus, ktorý by nás v takomto prípade chránil pred klamstvami. Jedinou takouto obranou je kritické myslenie a hladanie odpovedí vo vede (v tomto prípade vo vedeckých práci), ale toto bohužiaľ takmer nikto nerobí a stávajú sa tak obeťou klamstiev...
To, že ti je bližšie viera v Boha ako mechanizmy prírody je čisto tvoja vec a ja ti to nebudem vyhovárať. Avšak táto viera by nemala ovplyvňovať tvoj pohľad na vedecké fakty
Myslím si, že naše (a konkrétne tým myslím mňa a teba) vzájomné pochopenie alebo naivná myšlienka, že by sme došli k niečomu rozumnému, je jednoducho nemožné, pretože naše pohľady sa zásadne líšia. Ja neverím v Boha a do svojeho sveta nedokážem takýto koncept vôbec dostať. Takisto duša alebo čokoľvek duchovné vo význame náboženskom. Neviem sa stotožniť s myšlienkov zmyslu existencie a som presvedčený, že nič také neexistuje a nevidím ani dôvod si niečo také myslieť alebo hľadať.

*myšlienkou

@4nonym Veď si to presne vyjadril - jeho kniha mi bola bližšia, pretože sa zhodovala s mojim svetonázorom - Ako ľudia máme tendenciu automaticky veriť autoritám, aspoň z oblasti, v ktorej sa neorientujeme. Väčšina zástancov ID sú tiež vedci - neviem si predstaviť, žeby otvorene klamali a boli zároveň taký naivný, žeby nerátali s kritikou - ak chcú byť voči sebe úprimný, musia byť na kritiku pripravený a musia byť voči nej otvorený... Takže zastávaš ateistické stanovisku. Ateizmus je rovnako svetonázor ako napr. Kresťanstvo, Judaizmus, Islam... Ateizmus je podložený vedecky, náboženstvo metafyzickou skúsenosťou... Ja zas nedokážem Boha dostať zo svojho obrazu sveta (pokojne to vysvetlime aj sociálnym konštruktivizmom).
Živo si spomínam, ako nám jeden Kresťanský psychiater prednášal základy sociobiológie - podla mňa to už v niektorých momentoch všetko nakopil a poprepletal do jedného veľkého súboru (všetky svetonázory a sociálno evolučné vysvetlenia správania), že snáď ani sám nevedel o čom hovorí - ten by sa do nijakého z tvojich bodov v predchádzajúcom blogu nehodil. ľudia sú rôzny... :-S