Čerstvý sneh sa ligotal pod matným mesačným svetlom. Dolina bola zahalená do absolútnej tmy. Silný horský vietor sa tu menil na nepríjemný mrazivý nočný vánok, zarezávajúci sa pod kožu každému živému tvorovi a svetlo mesiaca sem pre husto rastúce bielejúce sa smreky, jednoducho nepreniklo.
Jediným teplým bodom, znamenajúcim istotu a bezpečie v chladnej noci bolo poskakujúce drobné svetielko na malej vyvýšenine pod pyšnými končiarmi hôr.
Útulná drevenica, desaťročia odolávajúca náporom horských víchric a tonám každoročného snehu, zakliesnená medzi dvoma skaliskami i v tejto chvíli slúžila ako úkryt pre neznámych cudzích hostí.
Cez malé dvojkrídlové okno prenikalo von hrejivé mihotavé svetlo. Vonku o stenu ledabolo opreté lyže dávali tušiť niečo o zámeroch týchto návštevníkov. Vietor nahlas zavyl a plesol spŕšku snehu o pevnú stenu chaty.
Tiché pukotanie ohňa vo veľkom kamennom kozube, vzdialené kvílenie vetra a jeho tlmené nárazy do stien. To boli jediné zvuky vnútri tohto bohom zabudnutého útočiska turistov.
Dlhé ohnivé jazyky šlahali po stenách kozuba a vytvárali fantastické tieňové divadlo vnútri útulnej miestnosti. Teplo sálajúce z plamienkov napĺňalo celú miestnosť a vyhrievalo kamenné obloženie naokolo. Protipólna atmosféra v porovnaní s vonkajším svetom bola romantickým snom miliónov mladých dvojíc. A predsa jedna mala to šťastie...
Uprostred miestnosti, priamo pod zhasnutou petrolejovou lampou trónil prázdny mäkký gauč.Pod ním na kamennej podlahe, takmer až ku kozubu siahala huňatá tmavá kožušina dávno ulovenej trofeje, ktoréhosi z množstva poľovníkov, ktorí kedy túto prekrásnu usadlosť vlastnili. A na hodvábnej srsti tohto pyšného úlovku, ako jedno telo túlila sa k sebe dvojica mladých ľudí. Chlapec a dievča s nohami a rukami poprepletanými pomedzi seba. Tvárami otočenými k sebe, takmer sa dotýkajúc nosmi a hladiac mihálnicami. Očami upretými jeden na druhého, nerušene vychutnávali prítomnosť toho oproti sebe a z času načas preňho vyčarili drobný no pritom tak veľavravný úsmev.
Tiché kukanie drevenej kukučky zo starobylých stojacich hodín pri stene prerušilo túto fantastickú idylku. Oheň už dávno dohorel, no teplo ktoré za ten čas v chatrči vytvoril nevyžadovalo jeho znovuzaloženie. Miestnosť potemnela a zaľúbenú dvojicu objímajúcu sa na veľkej kožušine osvetľovali už len drobné iskričky občas ešte poskakujúce po do biela rozpálených polenách v kozube.
Zvierajúc svoje dlane, akoby táto noc mala byť ich poslednou spoločnou, uložili svoje telá do pohodlnej zvieracej rohože. Hlavu si opatrne položila na jeho rameno a on si ju jemne pritúlil ako najvzácnejší poklad na svete. Tichým bozkom ešte raz spojili svoje telá a vzápätí už spolu upreli zrak cez neveľké okienko na hviezdnatú oblohu na jeho druhej strane.
Ozvalo sa tiché buchnutie. Otvoril oči. Zrejme sa len jedno z polien prehorelo a zošuchlo sa nižšie. Pousmial sa a mierne podvihol hlavu. Pod svitom tisích hviezd, tu, v jeho náručí ležala tá ktorá znamenala celý jeho svet. So všetkým citom, ktorý v ňom bol si ju pritúlil tesnejšie k sebe a vtisol nepatrný bozk na čelo. Pousmiala sa a trochu zahmýrila. Tu a teraz bol on, ten ktorý bol celý jej svet...
Tam a vtedy ležali a znamenali všetko a nič. Iba oni dvaja a nekonečné horské masívy chrániace ich lásku pred všetkým zlým čo tento svet prináša zaľúbeným...
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
petka9
27. 10.októbra 2008 14:00
je to naozaj krásne napísané. krásne a precítené
2
tak to je fakt pekneee ...sa mi tie opisy lubbia ata myslienka nakoniec taky mensi luxus
Napíš svoj komentár