Usmiala som sa na neho šťastne. "Ďakujem, že to chápeš." Povedala som do jeho perí, keď som sa sklonila k bozku. Neviem ako dlho sme sa bozkávali, ale príchod autobusu nás vyrušil.
"Takže sa zajtra nevidíme?" spýtal sa ma a ja som prikývla. "Budeš mi zajtra chýbať." Povedal a ja som sa zasmiala.
"Aj ty mne, ale o to sa na teba budem tešiť viac." Povedala som skôr ako som sa postavila do radu, čakajúc kedy konečne pôjdem do tepla. Veď je december a je naozaj zima. Keď som konečne nastúpila, zamávala som mu.
ˆ.ˆ
Vystúpili sme z autobusu a on ma chytil za ruku. Bolo to zvláštne, ale bola som rada. Jeho dlaň zohrievala tú moju a naopak.
Pomaly sme došli k nim. Otvoril dvere a prikázal mi nech počkám chvíľu a tak som čakala. Keď sa znovu objavil vo dverách, pozval ma dnu. "Mamina je doma, ale spí. Je po nočnej." Povedal a ja som prikývla.
ˆ.ˆ
Prešiel týždeň od toho, že som zistila, kto je Martinov brat. Za celý týždeň som sa s ním stretla asi dvakrát a ako som mu vtedy povedala - viac som sa na neho tešila. A dosť som aj premýšľala.
Ale teraz nebol čas na premýšľanie. Vystúpila som z autobusu a hneď som si všimla aj Jakuba a Sašu.
Stáli tam spolu s Martinom a čakali na mňa. Keď ma Saša zbadala zamávala mi a ja som k nim prišla. Celá nesvoj.
"Ahojte," pozdravila som ich a pobozkala som Martina.
"Ahoj, zlato." Usmiala som sa nad tou prezývkou. "Ideme do toho kina a zistil som, že ide aj Jakub so Sašou, pridajú sa k nám."
Usmiala som sa na spomenuté osoby. "Dobre." Povedala som, vediac, že sa na viac nezmôžem.
ˆ.ˆ
Sadli sme si na gauč a on začal prepínať stanice. Nakoniec nechal hudobný program a pozrel sa na mňa. Oprela som sa a usmiala som sa na neho, trochu nesvoj. Naklonil sa ku mne bližšie a pobozkal ma. Bozky som mu opätovala.
Neviem ako dlho sme boli samí, ale otvorenie dverí nás vytrhlo z našej činnosti. Vo dverách stála prekvapená staršia žena, ktorá sa práve zobudila. Pozerala na nás prekvapene.
"Nevedela som, že prídeš." Povedala a hneď na to sa zamračila.
"Som chorý." Odpovedal Jakub a ja som sklonila pohľad.
"A bozkáš ju?" spýtala sa nechápavo. "Chceš aby bola chorá?"
To ma prekvapilo, ale nedala som na sebe nič znať. Žena ešte niečo povedala a zatvorila dvere. Pozrela som sa na Jakuba, ktorý sa usmial.
ˆ.ˆ
"Stalo sa niečo?" spýtal sa ma Martin, keď sme boli konečne sami. Pozrela som sa na neho nechápavo.
"Nie, prečo?" spýtala som sa.
"Neviem, zdáš sa mi trochu čudná, keď sme boli v kine. Vlastne už na zástavke." Povedal trochu nechápavo. "Vadil ti snáď Jakub so Sašou?"
Pokrútila som hlavou. "Nie, iba som to nečakala."
Martin prikývol, ale nie som si istá či mi veril. Vzdychla som si. "Môžeš mi veriť." Povedal potichu Martin.
Sklonila som hlavu a zamrmlala som: "Ja viem, len sa bojím."
"Čoho?" nechápal.
"Ako budeš reagovať."
"Načo?"
Vzdychla som si, naberajúc trochu odvahy. Nakoniec som to vzdala a povedala som mu: "Kedysi som niečo riešila s Jakubom."
Martin nič nepovedal a ja som odmietala sa na neho pozrieť. Nakoniec som dodala: "Nevyšlo to a ja neviem čo k nemu cítim."
Toto priznanie ma stálo veľa úsilia. Najprv som mu to nechcela povedať, ale musela som. Inak by som to musela ukončiť, lenže na to nemám síl.
"A ti k nemu niečo cítiš." Martin sa nepýtal, iba konštatoval.
Pozrela som sa na neho. "Ja neviem."
"Nevieš?"
"Nie, neviem." Odpovedala som pravdivo.
"Chcela si mi to niekedy povedať?" spýtal sa naštvane. Zamračila som sa a pokrútila som hlavou.
"Nie?!" nechápal.
"Nie." Potvrdila som to.
"Prečo?" spýtal sa nahnevane, ale zároveň frustrovane.
"Neviem, bála som sa!"
"Čoho?!" nekričal na mňa, ale ja som mala taký pocit. Neodpovedala som mu a on mi tú otázku zopakoval.
"Neviem!" skríkla som a všimla som si, že pár ľudí sa na nás pozrela. Ignorovala som ich.
"Čo ku mne vlastne cítiš?" spýtal sa potichu a trochu sa mu lámal hlas. Neodpovedala som a on to bral ako odpoveď. Otočil sa a chcel odísť.
"Martin," oslovila som ho a on zastal. "Nechoď."
"Pche!" odfrkol si. "Príď za mnou keď budeš vedieť čo ku komu cítiš!"
Nemala som síl ísť za ním. Nemala som síl na nič. Cítila som ako slzy začali padať nadol mojou tvárou a jedine na čo som myslela bolo: Tohto som sa bála.
ˆ.ˆ
Prešiel týždeň odkedy som ho naposledy videla. Skúšala som sa sním kontaktovať, ale nemala som síl na to, aby mi odpovedal na správy každú pol hodinu. Nechala som to napokon tak.
Lenže týždeň prešiel a mi sme išli piť. Bola som veľmi opitá a nakoniec som trucovala, že nejdem na autobus domov.
"My aj tak musíme ísť!" povedal Jakub.
"Ale ja nechcem!"
Jakub si vzdychol a pobozkal ma. Urobil pár krokov a ja som sa zamračila. Pozrela som sa na jedného chalana, ktorého meno si len matne vybavujem a podišla som k nemu. Z trucu som ho pobozkala.
A vtedy sa to všetko skončilo. Začal ma ignorovať a robil sa, že som vzduch. Vlastne horšie ako vzduch. Najhoršie na tom je, že je to rok.
Rok som na neho namotaná a neviem ku komu čo cítim. "Príď za mnou keď budeš vedieť čo ku komu cítiš!" To mi povedal Martin pred týždňom. Teraz sú Vianoce a ja sa pozerám na darček, ktorý je pre neho.
Zavrela som oči. Čo k nemu cítim? Neviem. Chcem aby to skončilo? Nie. Ľúbim ho? Sakra! Áno! Milujem ho? Neviem.
Otvorila som oči a pristihla som sa pri tom ako sa hrám z náramkom, ktorý mi dal. Pozrela som sa na neho. Obyčajný strieborný náramok. Lenže toľko toho vystihuje. Milujem aký je pozorný. Pomyslela som si a hneď nato som sa zarazila. Milujem.
Šťastne som sa usmiala. Áno, milujem....
ˆ.ˆ
Zaklopala som na dvere bytu a čakala som kedy mi niekto konečne otvorí. Dúfala som, že sú doma. Že je doma Martin. Bola som tu iba dvakrát - raz z Jakubom a druhýkrát s Martinom. Bratia.
Dvere sa konečne otvorili a vo dverách stál Jakub. Zamračila som sa a on urobil to isté. "Čo chceš?" vyštekol na mňa.
"Hľadám Martina, je tu?" spýtala som sa ho a on neodpovedal. "Tak?"
"Nechce ťa vidieť." Povedal, ale zdal sa trochu nervózny. Privrel dvere.
"Tak ho zavolaj!"
"Nepočuješ? Nechce ťa vidieť!" presadzoval si svoje. Zamračila som sa.
"Zavo-" skôr ako som mohla dopovedať, vo dverách sa objavila osoba, ktorú som hľadala.
"Lucia?" spýtal sa ma a mňa zovrel nejaký nepríjemný pocit v žalúdku. "Čo tu robíš?"
"Hľadám ťa." Odpovedala som pokojne, ale cítila som ako mi buší srdce.
"Martin nemá to-" začal Jakub, ale Martin ho prerušil mávnutím ruky.
"Choď dnu, hneď som späť." Povedal mu a Jakub zdráhajúc ho poslúchol. Zostali sme sami. "Čo chceš?"
Prehltla som. Teraz sa mi to nezdalo ako dobrý nápad. "Chcem sa s tebou porozprávať."
"Ale ja nechcem." Odpovedal mi pokojne. Zamračila som sa a pozrela som sa na nohy. Vtedy ma napadlo, že som mu niečo chcela dať.
Z tašky som vybrala hranatý balíček. Podala som ho Martinovi. "Čo to je?" spýtal sa podozrievavo.
"Vianočný darček." Odpovedala som pokojne, čudujúc sa kde som ten pokoj nabrala. "Šťastné a Veselé."
Sklonila som pohľad, ale počula som ako rozbaľuje ten darček. Po chvíli ticha sa šeptom spýtal: "O čom si sa chcela porozprávať?"
S úsmevom som sa na neho pozrela. V jeho slovách chýbal ten odmietajúci tón za čo som bola vďačná. "Mýlila som sa."
Martin sa zamračil, nechápajúc čo myslím a tak som vysvetlila. "Viem čo k tebe cítim."
"Možno ma to nezaujíma." Povedal a ja som sa usmiala.
"Ja ti to aj tak poviem." Vyzeral, žeby mi najradšej zabuchol dvere pred nosom, ale ja som iba vážne povedala: "Milujem ťa."
"A čo Jakub?" spýtal sa trochu nesvoj.
"Je to minulosť, len som si to musela uvedomiť." Odpovedala som popravde. Martin urobil pár krokov ku mne a vážne mi pozrel do očí.
"Vieš," začal pomaly. "Ja som si už dávno uvedomil, že ťa milujem."
Skôr ako som mohla zareagovať, pobozkal ma.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár