Som rozladená, keď ma nevolajú do roboty.
Kňučím, keď vidím bábätká.
Z dvoch pív som veselá a viac už nechcem.
Kňučím, keď vidím romantické proposal videá. (Nenápadne ich ukazujem frajerovi a dúfam, že v nich nájde inšpiráciu.)
O pár dní mám dvadsať..
Áno, dvadsať, nie dva krát dvadsať. Niečo tu nesedí? Ani mne.
Ani neviem, čo ma to tak teraz napadlo. Som u starkej na dedine, bez netu, vymanená zo zlovestného vplyvu sociálnych sietí spôsobujúcich rakovinu osobnosti, pijem kávičku a počúvam rádio Regina. A hrajú tam Elán, že Od Tatier k Dunaju a nejako ma to napadlo vtedy.
Akože, sama som si všimla, že som zdôchodcovela tento rok. Nebola som v Uniqueu ani raz (a tým myslím nie len v Uniqueu, ale nikde tancovať, iba raz v Primi, aj to som odišla asi o polnoci, že som unavená..)
Naposledy, čo som pila pálenku (na začiatku mája!) som vypila tri poldeci a zo štvrtého ma donútili vypiť aspoň polovicu a cítila som sa hrózne opitá, hrózne mi bolo zle, hrózne sa mi chcelo spať.
Keď sa mi zacnie po párty na izbe a nejakú zorganizujem s mojou partou, zaspím prvá o jednej. A čoraz častejšie si hovorím, že na to som už stará.
A teraz mi došlo, že .. wtf?
Naposledy, čo som si povedala, že som mladá a musím si užiť, kým sa dá, bolo pred rokom, keď ma volal tancovať chlap. (Hej, tiež dosť dôchodcovské..)
Ale ja furt niečo riešim, furt si niečo plánujem, akože tak silne do budúcnosti, na roky a päťročnice, do tridsiatky chcem mať už dve deti a čakať tretie, byť presťahovaná vo Fr a mať stabilnú prácu a musím sa o to snažiť už teraz. A urobiť si certifikát a našetriť veľa peňazí a ísť na rok študovať tam a možno aj magistra tam dokončiť a potom zase šetriť peniaze a ísť robiť au-pairku a hľadať si tam prácu a muža a deti, strachujem sa..
No a .. už ma to nebaví.. ale nie, baví ma to, lebo som taká.. ale.. budem mať ešte dosť času.
Ale už mám dvadsať. Posledná šanca užiť si trochu, kým to už bude neprístojné. Nechcem byť teraz predčasne (aj keď zase už nie až tak veľmi predčasne) dospelá, aby ma potom v štyridsiatke chytila druhá puberta (alebo aj koncom päťdesiatky, ako minulý rok Oteckova mamča v šatách neónovo oranžových, čo by som ani ja na seba nedala a opätkoch že, ou môj bože..).
Teraz je ten čas, kedy môžem piť do rána, rozbiť sa vo fitku, byť tak trochu drzá, nosiť príliš krátke šortky a sukne a príliš hlboké výstrihy, experimentovať s účesmi a s farbou vlasou (a so zelenou), učiť sa nové jazyky, spoznávať nové miesta.
Odvykla som si, ale to nič, treba to teraz, lebo ono na tom YOLO výkriku niečo je. Nie tak v extréme, všetko s mierou, ale už ako na sebe vidím, som čím ďalej tým prudérnejšia puritánka, čoraz hanblivejšia, miernejšia a tak ďalej a musím si vedome povedať, že sa občas treba uvoľniť. Lebo aj teraz na najlepšie akcie, čo spomínam boli na strednej a druhý rok na výške prešiel a v pamäti mi ostali dni strávené v robote (aj keď ich nebolo až tak moc) a večeri u muža pri filme alebo len tak na izbe.
Toto si v dôchode teda určite nespomeniem..
A predsa, všetci vravia, že vysoká sú najlepšie roky, tak prečo ich naozaj také neurobiť?
Tak, počnúc týmto letom aj budúci rok dúfam, budem myslieť na to, čo mi povedal kamoš, že; „Boba, ale k tebe sa nehodia narodeniny.. ty si taká, že máš stále osemnásť.“ A budem sa snažiť sa podľa toho aj správať!
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
23. 8.augusta 2015 01:58
mas len 21, to je uplne malicko, stale mozes byt detinska a blazniva drzim palce, aby si sa o5 dokazala bavit
Napíš svoj komentár