Svetielko na myši svieti na oranžovo, celkom pekná farba.
Snažim sa predstaviť si, čo robia ľudia ktorých poznám. Drvivá väčšina spí. Mama sa zrejme nadrapuje s debničkami v robote a oco, hoci je elektrikár, robí rezance. Na svojom pracovisku. Znie to možno trošku komicky ale oco fakt nemá v robote čo robiť. Druhý brat sa túli počas spánku ku svojej frajerke v Bratislave. Vstáva až 5 hodín. Frajer zrejme spí a určite sa mu sníva o motorkách.
Spolužiaci spia niekde na ubytovni v Prahe. No čo už. Keby niet konfirmácie spím pri nich aj ja. Opäť mi prichádza ľúto, že som nemohla ísť na svoj posledný výlet na ZŠ. Bude ma to štvať ešte dlho. Najhoršia na tom bola tá ľútosť spolužiačiek. Po každom prejave radosti z výletu sa súcitne pozreli všetky na mňa ako sa tvárim. Čo čakali? Že budem azda plakať? Áno poplakala som si, ale sama v súkromí mojej zelenej izby. Jediné, ktoré a pri tom videli boli Brezy za oknom.
Moje milované Brezičky. Budú mi v Bystrici chýbať.
Pozerám sa na svoj odraz v okne. Križujú ho žalúzie. Celkom som spokojná s tým, ako vyzerám.
Opäť myslím na Miša. Predstavujem si ho ako spí. Spí a ja sedím na kraji postele. Uvedomujem si, že len perina delí moje oči od jeho pokožky. V mysli sa mi premietli všetky bozky ktoré som od neho dostala a ktoré on dostal odo mňa.
Pousmejem sa nad spomienkou na stredu. Vybehla som z autobusu do silného dažďa. Smiala som sa a pozerala do neba. Noro na mňa, nechápajúc to čo robím, civel a mrmlal niečo tom že mi....veď viete čo. Nie ja som normálna, len sa dokážem tešiť aj z takých obyčajných vecí ako je dážď. Robilo mi radosť že 20 metrová mláka bola cez celú šírku ulice a ja som kráčala hrdo po jej strede. Vlasy sa mi lepili na čelo. Bunda mi premokla. Cítila som sa slobodne. Zastala som. Zaklonila hlavu, zavrela oči, a vychutnávala som si mokré bozky na tvár. Rozpažila som ruky, rozopla som si bundu. Sveter som mala celý mokrý. Cítila som ako mi voda preteká topánkami. Otvorila som oči a namiesto pier, ktoré mi vybozkávali celú tvár dažďovými kvapkami som videla iba šedú šľahačku na oblohe. Ruky mi spadli k telu, náhle mi bola zima. Zapla som si už aj tak do nitky premočenú bundu. Sklopila som svoj pohľad do zeme. ďažďová voda stekala dole kopcom proti mne. Doma som z okna sledovala ako prší. Z vlasov mi padali kvapky vody. Vpíjali sa do koberca. Ako slzy, ktoré sa vpíjali do mojej kože....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
adsy
14. 5.mája 2010 07:53
máš srdce plné lásky.
Napíš svoj komentár