Nemám potuchy čo píšem, len som proste klikla na odkaz "nový článok do blogu>>" a píšem. Proste len tak , napísať pár slov, ktoré si aj tak nik neprečíta. Vypísať sa z pocitov, ktoré aj tak neviem opísať. Len jedným z tých pocitov som si istá. Samotou. Nie samotou, keď človek naozaj nemá nikoho, komu by mohol rozprávať o svojich šťastiach a strastiach. Ale len obyčajnú samotu, keď viete, že, tie 3 skurvené kilometre, ktoré vás delia od osoby,s ktorou chcete byť, neprekonáte. Ale viete, že tá osoba, pre ktorú ste všetko existuje.

Len sedíte pri počítači, srdce si vylievate na teenagerskom portáli a uvedomujete si, že je prílš veľa hodín na to aby ste sa obliekli a vydali do tmy na konci, ktorej je ale silné svetlo. Píšete nezmysly o láske medzi ľuďmi a ešte viac si pripomínate toho, kto vám chýba a ešte viac vám to trhá srdce. A vy nie ste schopní urobiť nič, len sedieť a čakať, kedy príde ten deň, kedy budete s milovanou osobou. Púšťate si romantické pesničky z drám o láske a nenávisti, a predstavujete si, čo by ste asi teraz robili keby ste boli so svojou láskou.

A hoci vôbec sa mi tieto moje drísty vôbec nechce uverejniť, spravím to, veď možno niekde na druhom konci republiky, hoci ja nebývam ani na tom prvom ale v jej strede, je človek, ktorý sa cíti rovnako. Už len kvôli tomu to sem dám.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
emulienkaa  14. 2. 2010 10:01
3 kilometre..? to prejdeš tak za 15-20 minut, a más po probleme..
Napíš svoj komentár