V to ráno som sa strhla zo spánku, z toho nádherného sna a moje oči uzreli svetlo tohto krutého sveta. Konečne si uvedomili tie klamstvá, tie tajnosti, to neustále ponižovanie a ubližovanie. Konečne pochopili, že život nikdy nebude taký, aký si ho vysnívali. Že on nebol, nie je a ani nikdy nebude taký, aký bol v tom sne.
Po očiach sa postupne zotavoval aj zvyšok môjho tela, ktoré plačúc nechcelo pochopiť, že jeho slová, jeho city neboli také, ako ich opisoval. Vravel, že som preňho jediná, že navždy bude ľúbiť mňa. Že nikto nevie bozkávať tak ako ja, že keď je so mnou nič iné neexistuje. Vravel, že keď spí, sníva len o mne, že chce objímať a bozkávať iba mňa, že ešte nikdy pri nikom necítil to čo pri mne....
To ráno zaplavilo moje srdce neopísateľným žiaľom. Bolo ho toľko až sa rozletelo na miliardy kúskov a tie vietor rozprášil po celom svete. Spočiatku som myslela, že už ma nemá ani čo bolieť, keďže srdce nejavilo žiadne známky života, no z očí sa aj naďalej liali litre a litre neschnúcich slaných sĺz. Vyzeralo to ako mrazivé polárne ráno, ktoré sa dlho nemalo skončiť.
Ten chlad zamrazil spomienky a tak im poskytol zdanlivo nekonečnú schopnosť sužovať myseľ. Zamrazil jed v srdci, ktorý nemal ako odtiecť a stále rovnakou silou mi ho rozleptával a slnečné lúče blčali v pozadí ako obrovské publikum prizerajúce sa môjmu trápeniu a prilievajúc horľavinu do ohňa.
Po čase som si na toto polárne ráno zvykla a stal sa z neho polárny deň, rutina. Stále to bolelo, spomienky sa vracali, jed prejavoval svoje trvalé následky, no už sa to dalo pretrpieť. Všetko nasvedčovalo tomu, že polárny deň - bolesť, jed, spomienky - sa kráti a čoskoro ho nahradí polárna noc.
Tichá, pokojná, bezbolestná, no tmavá.... Polárna noc, počas ktorej mnohokrát zaspím a budem snívať, no zakaždým sa zobudím a uvedomím si, že to bol znovu iba krásny nereálny sen.
© ADORI
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
1. 5.mája 2014 19:48
dufam, ze takuto bolest nikdy nesposobim
Napíš svoj komentár