Ticho

Ticho. Také veľké, že počuť dýchať muchu. Také veľké, že počuť spadnúť špendlík. Ticho, ktoré je také upokojujúce, ako stvorené na relax. Len zavrieť oči a na nič nemyslieť. Také ticho mám rada. Teraz ma však obklopilo iné ticho. Mučivé ticho po búrke. Ťaživé ticho po hádke s milovanou osobou. Také, ktoré viac ublíži, ako pomôže. A bola som v tom sama. Všetci, na ktorých mi záležalo, sa mi zrazu otočili chrbtom. Bola som ako tulák v daždi. Osamelá, smutná a nemala som sa kam uchýliť. Bolo mi do plaču, no hrdinsky som zadržiavala slzy. Nechcela som, aby videli, že ma zlomili. Práve naopak. Nech si myslia, že som tvrdá nátura a pod kožu sa mi nedostanú. No napriek všetkému tam už dávno boli. A hlavne ON. Zmysel môjho života. Svetlo mojich očí. Človek, za ktorého by som dala život. Ticho vošiel do môjho života a poplietol mi hlavu. Jeho zádumčivé hnedé oči ma prinútili, aby som sa do neho bezhlavo zaľúbila. Keď sa usmial, kútiky úst sa mu jemne zvlnili a na brade sa mu spravila malá rozkošná jamka. Práve tento úsmev zamestnával moju hlavu niekoľko mesiacov. Nebola som schopná myslieť na nič iné, len na NEHO. Bol stredom môjho vesmíru. Až do toho osudného dňa, keď nastalo ticho. Celé mesiace ma kŕmil falošnou náklonnosťou a ja som mu to všetko verila. No potom sa mi zrazu aj on otočil chrbtom. Zradil ma. Príčinu však nepoznám. Bola to pre mňa studená sprcha. Mala som toľko kamarátov a zo dňa na deň som o nich prišla len tak, z ničoho nič. Kruto som bola vytrhnutá z víru zábavy na okraj spoločnosti. Bez milosti. Bez priateľov. Bez lásky.

Zatiaľ čo mi tieto myšlienky prechádzali hlavou, vonku sa rozpršalo. Padal hustý dážď a za pár minút na chodníku nebolo jediného suchého miesta. Neznášam dážď, ale v tejto chvíli toto počasie dokonale odzrkadľovalo moje pocity.

Ako som tak pozorovala preteky kvapiek na okne, zabzučal zvonček pri dverách. Pomaly som sa zdvihla a išla som otvoriť. Za dverami stál ON. Nemohla som tomu uveriť. V tej chvíli a napadla len jedna veta z piesne od Barbary Haščákovej:"Stál tam on a možno chcel byť mojím snom." Lenže toto nebol sen a ON tam naozaj stál. Z vlasov mu kvapkala vda, bundu a topánky mal úplne premočené, no napriek tomu sa usmieval tým svojím nádherným úsmevom a povedal:
"Ahoj. Myslel som...vieš...v takomto počasí asi nikomu nie je dobre samému a...po tom, čo sa dnes stalo...vieš...ja dúfal som, že...my dvaja by sme...mohli...tedá...jasné, že ak chceš...že by sme mohli..."
"Chcem." prerušila som ho a potom sme sa pobozkali. Bol to dlhý nedočkaváý hladný bozk. Bolo to ako keď alkoholikovi po nútenej mesačnej abstineľcií podáte flašu vodky. Bez mihnutia ju vypije na ex. Náš bozk bol presne taký istý. Vychutnávali sme si ho až do poslednej sekundy, aby sme z neho vyťažili čo najviac.

Potom som ho pozvala dnu a vysušila mu veci. Uvarila som čaj s rumom a dlho do noci sme sa rozprávali. Úplne som zabudla na svoje problémy. Tie akoby už neexistovali. Prestalo ma trápiť odvrhnutie mojich tzv. "kamarátov." Je mi to už jedno. Chlapec, ktorého ľúbim, mi lásku opätuje a to je pre mňa viac ako 40 pokrytcov, ktorí sa volajú mojimi priateľmi. Teraz je podstatné to, že už nie som sama. V mojej tme opäť vyšlo slnko a v mojom tichu opäť znie rajská hudba lásky.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

15 komentov k blogu