...pár chvíľ v divadle....

-No tak povedz niečo!
-A čo chceš počuť?
- Neviem aké to tam je?
-Sú tam také červené kreslá.
-A?
-Čo a? Aha! Ide Filip.
-To nemyslíš vážne, že mi o tom nič viac nepovieš! Ach, ahoj Filip.
-Zdravím. Čo si taká nervózna?
-No už aspoň päť minút sa snažím z tohto tu dostať jednu súvislú rozvitú vetu k veci!
-A o čom je reč?
-Pýtala sa ma, aké to je v divadle.
-Ešte si nikdy nebola v divadle? To potom poď dnes večer so mnou.Pamätám si ako som bol po prvýkrát v divadle ja. Bola to akási školská akcia a mne prišlo ľúto vyhodiť za to peniaze. Každý vtedy vravel, aká to bude nuda a navyše Hamleta som už videl v telke. Cítil som sa nepríjemne v obleku, ale po príchode do divadla som zmenil názor. Tú budovu som vídaval zvonka takmer denne, ale nikdy ma nezaujímalo, ako vyzerá z druhej strany.
Po stranách červený baldachýn, mohutné mramorové schodište stáčajúce sa okolo obrovských stĺpov spájajúcich nedosiahnuteľný strop s nablýskanou podlahou. V tej chvíli mi došlo, že keby som prišiel len v rifliach a obľúbenom tričku, cítil by som sa ešte menší, ako keď som tam tak stál vo svojom najdrahšom oblečení.
-No nepreháňaj zas.
-Nie, teraz vôbec nepreháňam! Vošli sme do sály, ktorá vo svojej veľkosti nezaostávala za vstupnom halou. Potom zhasli svetlá. Nikto nikoho nevidel a pohľady všetkých sa upierali na osvetlený kruh opony. Tá sa pomaly zdvihla. Dole pod pódiom bol ukrytý orchester, ktorý znásoboval veľkoleposť príbehu. Je to neopísateľné pocítiť, ako sa za niekoľko minút presunieš od bežných vecí a starostí tak ďaleko. Do inej doby, iného prostredia. Herci sa premenili na postavy ktoré predstavovali. Miestami sa Hamlet zadíval smerom k publiku pohľadom odmeraným a plným nenávisti, akoby medzi nami hľadal nenávideného Claudia.
To sa ti pri pozeraní telky nestane. Keď postavy tajne intrigovali, mal som možnosť byť tam a rovnako tajne načúvať o čom sa bavia. Keď sme sa cez prestávku stretli s priateľmi, vyzerali, že sú z toho rovnako ohúrení ako ja. Druhé aj tretie dejstvo bolo také zaujímavé, že už ani neviem či medzi nimi bola prestávka. Na záver prišla chvíľa vďaky hercom. Diváci sa zdvihli a všetci tlieskali. Dobre som sa poobzeral a bolo to tak. Tlieskali dokonca aj tí, ktorí mi vraveli, aká to bude nuda. Herci sa prišli pokloniť ešte asi tri razy, pretože hluk publika neutíchal. Atmosféra v sále bola neskutočne priateľská. Síce bol Hamlet hrou s tragickým koncom, ľudia sa na seba usmievali a vymieňali si spokojné pohľady.
-Vážne?
-Vážne!
-Vidíš a ty si sa zmohol len na ,, červená kreslá“

 Záchod

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu