Bolo krátko po pol ôsmej, keď Caline opäť precitla. Vzdychla si a pomaličky nadvihla ebenové veko rakvy a spoločne s ním vytlačila kamennú tablu, ktorá hrob prikrývala. Ak by to urobila príliš rýchlo, ľahko sa mohlo stať, že roztrieska veko o tablu a tablu o plafón krypty, čo vôbec nechcela. Eben pustila na zem, no kameň chvíľu podržala v rukách. Zlatým, už trochu vytretým písmom na ňom stálo: Caline Tilly Renoren, nar. 21.6.1644 - z. 24.1.1664, Čo nám Boh vzal, to nám aj vráti. Odpočívaj v pokoji. Rozhodne neodpočíva v pokoji, už dva roky chodí ako prekliaty tvor po Londýne, vyhýba sa slnku, pije krv a na nič si nepamätá. Nevie, kto je a kto jej dal urobiť tento nádherný hrob. Ešte stále tu boli zvyšky kvetov a všetky boli ruže, biele alebo červené. Stopy po vosku naznačovali, že smútiacich bolo skutočne veľa. A tie sny... Sny v ktorých sa prechádza po krásnom bielom dome tiež neboli výmyslom; vracali sa každý večer a až včera ho objavila aj s otváracím medailónom, do ktorého sa ešte nepozrela. Vytiahla ho z vrecka, no vtom ju vyrušil krik Sira Dreynarda.
“Kde je ten ancikrist Alrias ? Alrias ?! Alrias !”
Caline rýchlo zoskočila z hrobu, otvorila kovové dvierka krypty, divou rýchlosťou prebehla na koniec cintorína a nakoniec sa ocitla v hrobke Sira Dreynarda.
“Nemá to zmysel, Sir. Určite je niekde na love,” povedal hlboký Lifrayeho hlas. Stál v kúte a nechtom vyškrabával zo steny zalezených pavúkov a kládol ich na špičku sinavého jazyka, ktorý si otrel o podnebie. Pavúci určite neboli nadšení, no Lifraye sa tiež netváril ktovieako potešene. Vyzeral, že celá táto situácia ho nudí a najradšej by zmizol von do tmy.
“Čo sa deje ?,” spýtala sa so záujmom.
“Nič, Caline, len mi nejaký chytrák napchal hostiu na miesto môjho večného odpočinku. Noc som strávil skrpatený medzi Wartonovými mŕtvolami. Nechcem si ani len pomyslieť na to, čo by sa stalo, keby dnes ráno potrebovali niekoho pochovať.”
Wartonov ústav bol v Londýne veľmi známy svojimi krutými metódami, aké prevádzali na duševne chorých pacientoch. Každý, kto tam šiel, sa stal poškodeným telesne aj psychicky navždy, no väčšina svoj život ukončila predčasne, a ich telá boli uložené v márnici, kde Sir strávil noc.
“Nič by sa nestalo. Pochovali by vás a vy by ste sa opäť vyhrabali, nevidím v tom problém. Alebo by som za nejakú odmenu priniesol lopatu a pomohol vám s tým,” povedal Lifraye oduševnene a na tvári sa mu objavil slabý úsmev.
“Tá lopata by najskôr skončila v tvojich vnútornostiach,” odvrkol Sir Dreynard a začal sa rýchlejšie prechádzať po krypte. “To nie je sranda, babráci ! Chcem už vypadnúť, no nemám sa kam vrátiť, tak by som bol rád, keby sa sem ten trpák dotrepal !”
Ruka sa mu v zápale rozprávania vymršťovala hore-dolu a kapucňa mu spadla na plecia, čo si nevšímal. Mal husté, čierne vlasy padajúce po plecia a tvár slonovinovú ako zuby. Oči boli ďalej od seba a akoby zatlačené do lebky, s červenými okrajmi a slabomodrými zrenicami. Pery mal úzke, vytvárali dojem škáry s červenkastými okrajmi, z ktorej trčali ozrutné očné zuby. Celkovo mal statnú postavu a pred premenou bol možno pekný, no škoda tej ruky, o ktorú nevedno kedy prišiel. Pohľadom prešla k druhému upírovi. Lifraye mal zas pokožku s nádychom do sivej a vlasy zapletené do zlatého copu, ktorý končil niekde pod pásom. Mal temnozelený plášť, no bez zlatého lemu, ktorý mal Sir. Caline v duchu zauvažovala, že to mohli byť sakra pekní chlapi. Napadla ju aj myšlienka, že čo ak ich zle posudzuje, veď sama nemala ešte chlapca, keď bola človekom.
Čože ?
Sama nemala ešte chlapca, keď bola človekom.
Myšlienka ostrá ako britva, ktorá bola uložená na dne jej podvedomia.
“To nie je možné.”
“Čo ?,” obrátil sa k nej Sir Dreynard a zvedavo dvihol obrvy.
“Môže si upír spomenúť na svoju minulosť ?”
Sir Dreynard okamžite odpovedal, trochu s náznakom pobúrenia: “Je to nemožné, Caline. Nikto z nás si nepamätá svoju minulosť, tak sa s tým nezaoberaj, dobre ? Mohla by si oslabiť svoju upírsku podstatu.”
Caline sa zamračila, no nenašla slová na ďalšiu otázku. Nestačila však pomyslieť na iné veci, pretože obraz sveta sa odrazu zvlnil a až po chvíli nadobudol ostrý obraz. Takmer okamžite zacítila, že je to Alrias.
“Tu si ? Konečne !,” vykríkol Sir Dreynard a hneď na neho spustil príval výčitiek: “Kde sa túlaš a nedržíš so skupinou ? Vieš, že si z nás najmocnejší a keď sa niečo stane, si jediný, kto nám môže najrýchlejšie pomôcť ? Vieš, čo by sa stalo, keby som tam vliezol ? A pritom to máš celé na starosti ty !”
Celý čas ukazoval rukou na hrob a hulákal o svojom probléme s hostiou. Caline pozrela na Lifrayeho, ktorý si čistil necht od špiny. Zrazu ho to prestalo baviť a tak ho jednoducho strhol, čím odhalil purpurové mäso. Pozrel na Caline a tichým hlasom jej povedal: “Idem preč, tak si dávaj pozor, nech sa z tých starých nezblázniš.”
Caline kývla hlavou na znak súhlasu a započúvala sa do ich rozhovoru.
“Hostia myslíš ? A na viditeľnom mieste ? Hmmm,” hovoril Alrias a rukou si prechádzal po brade. “Čo myslíš, prečo som bol v čase späť ? Tiež som vo svojom brlohu objavil hostiu.”
“Čože ?,” skríkol Dreynard a neveriacky pozrel na Alriasa.
“Mal som šťastie, že sa mi úspešne podarilo preniesť sa do noci spred pár rokov. Ale späť k tej hostii. Vyzerá to, že máme do činenia s naším starým známym. Určite ho poznáš, volá sa Sir Nicholas Zverenhoff.”
“Nicholas Zverenhoff ?,” prehovoril z údivu Dreynard a jeho strach v očiach bol jasne viditeľný.
“Kto je to ?,” spýtala sa Caline Alriasa, ktorý sa medzitým priblížil k Dreynardovmu hrobu.
“Najznámejší upírobijec a šialenec v jednom. Nikto mu neverí, že upíri existujú a tak sa nás snaží zlikvidovať sám.”
“Znamená to, že si budeme musieť nájsť nový cintorín ?”
“Dá sa to tak povedať, no myslím, že Zverenhoff to tu už má zmapované. Najlepší by bol útek z krajiny, a to hneď zajtra.”
Ešte nie, ozvalo sa v Calininej hlave. Musí predsa zistiť toľko vecí !
“Obdivuhodný je ten Nicholas. Stavím sa, že ako prvý padnem ja, keďže okrem zvyčajných schopností žiadnu inú nemám.”
“Ale starký, žijete tu od roku 924 a okrem bojových schopností, ktoré vás stáli ruku, ste v sebe ešte žiadne neobjavili ?”
“Myslím, že už pôjdem,” povedala Caline a okamžite zmizla veternou rýchlosťou. Alrias sa za ňou obzrel a okamžite zacítil prudké trhnutie za jeho dlhé červené vlasy. O sekundu už spravil vzdušný kotrmelec a jeho telo s dutým úderom dopadlo na stenu hrobky, potom sa zošuchlo na zem a Alrias zostal ležať v prachu.
“Ty idiot !,” sykol Sir Dreynard.
“Čo som urobil, dočerta ?,” ozval sa tichý hlas zo zeme, kde ležal Alrias ešte stále v prekvapení.
“Takto sa preriecť ! Vieš dobre, že nemá pamäť ! A ty začneš s mojimi rokami a minulosťou !”
“Veď si nič nevšimla !,” vykríkol teraz už nahnevaný Alrias a vstal zo zeme.
“Ako to môžeš vedieť ?”
“Jednoducho to viem,” odvetil, oprášil zo seba posledný prach a zakrátko zostal Sir Dreynard v hrobke sám.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
purpledrug666
21. 6.júna 2010 22:39
úplne ma to nadchlo...dúfam , že bude aj pokračovanie ...je to vynikajúce
Napíš svoj komentár