rozdelení stenou.
Stojíme tak blízko,
predsa kilometre vzdialení.
Vidím ťa,
smútkom a sklamaním ubitého priateľa,
nemožem sa ťa dotknúť.
Búšim do steny,
bežím, snažím sa dohnať tvoju bolesť,
Zničím ju..
Ak nie , tak seba...
Tvoje nešťastie ma bolí,
už nevládzem,
nedokážem pomocť,
skúšala som všetko.
Prosím odpusť mi moju slabosť...
Nič si nespravil,
opúšťa ťa láska...
Snažíš sa ju zachytiť,
nepustiť ju preč ak ti raz dala nádej.
Ako ju zachrániš?
Uprosíš,
či sa schováš do seba
a necháš to na nej?
Rozhodla sa.
Odchádza a ty nemožeš nič,
ostanú len oči plné sĺz...
Rozkázať srdcu nemožeš,
vzal si nádej človeku,
čo chcel viac ako tvoje priateľstvo.
Nikdy si mu ju nedal?
On s ňou však počítal...
Nechcel si zlomiť srdce,
no tomu svojmu neprikážeš,
vyberá si podľa seba.
Toľko ľudí ostáva samých,
každé srdce si vyberie len jedného.
Ostatní, nech sú akokoľvek dobrí,
čakajú, hľadajú, či sa liečia ...
Cítime bezmocnosť,
keď nedokážeme pomocť blízkemu,
Keď vyskúšame všetko,
no stále vidíme bolesť v jeho očiach...
Cítime bezmocnosť,
keď nedokážeme zabrániť rozchodu,
my milujeme,
ten druhý nie.
Cítime bezmocnosť,
keď nedokážeme rozkázať tomu,
čo je v nás najdrahšie,
aj keď pred nami stojí najlepš človek na svete...
...bezmocnosť...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
s.ara
31. 5.mája 2007 20:35
veľmi peknéé....
4
ak sa dobre pamätám tak táto básnička bola kedysi mimo iného aj o mne... (dakujem) ale no chytila ma nostalgia a tak som zacal citat tvoje stare veci a spominam na to ake to bolo kedysi... co som citil ked som ich cital po prvy krat... ako som ina alebo nevadi ze je to len fantazia.... je to zvlastny pocit...
Napíš svoj komentár