S rukami vo vreckách kráčala po ulici, bez určitého cieľa predsa však vedela kam nakoniec príde. Oči upierala dohora a hľadala medzi mrakmi pár hviezd. Na tvrári mala neurčitý výraz, ani úsmev, ani smútok...
Vlak prešiel a rozľahlo sa ticho, nezvyčajné na túto hodinu, bolo len sedem hodín. Len listy na zemi šuchotali v slabom vetre. Práve toto hľadala.. ticho, aby mohla v klude rozmýšľať. Nechcela vnímať nič len svoje myšlienky, spomienky, túžby... Chcela byť chvíľu len sama so sebou a s tým, na koho nosila v hlave už len spomienku. Prechádzala sídliskom, svietiace obloky jej pripomínali detstvo, keď sa držala mami za ruku a počítala okná, v ktorých sa svietilo. Byť taká bezstarostná, nechať sa viesť, nestarať sa o to kam ju dovedú jej kroky.
Len počítať dni ako malé dievčatko počíta svetielka.
Vzdychla si.. Prešla bránou, za ktorou blikali maličké svetielka, oveľa menšie ako tie v oknách. Na pochmúrnu atmosféru tohto miesta si už zvykla po tej dlhej dobe, ktorú tu strávila posledný mesiac.
Blížila sa k hrobu, ktorý tu bol ešte len krátko. Kľakla si, kolená oprela o studený mramor. Z vrecka vytiahla zápalky,pozapaľovala sviečky čo vo vetre zhasli a zahľadela sa na náhrobok.
...
„Naozaj už musíš ísť?“ „ Musím, je veľa hodín, už som mal byť aj tak doma.“ Posledný krát ho pobozkala. „Tak sa maj, lubim ťa“ „ Aj ja teba princezná.“ Usmial sa, nasadol na bicykel a už ho nebolo. Pomaly sa vrátila do svojej izby, sadla si na posteľ a s úsmevom siahla po denníku. Napísala len štyri slová „Život je tak krásny.“ Vtedy ešte netušila, že zajtra bude cítiť úplný opak.
Na druhý deň ho hľadala v škole, ale v jeho triede jej povedali, že neprišiel. Celý čas sa mu pokúšala zavolať, ale nikdy nezdvihol. Začala sa báť...
Poobede zazvonil zvonček na dverách, šla otvoriť. Za dverami stála jeho sestra. Hneď vedela, že sa niečo stalo. Z očí jej vybehli slzy...
Keď sa rozlúčili myslel na ňu, nevšimol si rútiace sa auto oproti nemu. Keď ho zbadal bolo už, neskoro aby sa uhol. Zrazilo ho v plnej rýchlosti... Keď prišla záchranka našla už len bezvládne telo. Bol na mieste mŕtvy...
...
Vydýchla, spomienky jej zaplavili celú myseľ. Prečo ju musel opustiť... Prečo práve keď boli takí šťastní... Keď jej jeho sestra porozprávala čo sa stalo chcela umrieť aj ona... Skončiť, ísť za ním.. Nevedela načo tu má ešte zostávať... Pre koho žiť tento život. Priatelia a rodina ju podržali, presvedčili ju, že on by nechcel aby zabila svoj život, chcel by aby bola šťastná...
Prešli dva mesiace, prešli dni keď sa s nikým nemala chuť rozprávať, prešli dni keď sa s tým nechcela zmieriť.Takmer každý deň chodila na cintorín, spomínala. V noci snívala, že sa nič z toho nestalo, že sa ráno zobudí a na mobile jej bude svietiť esemeska s želaním krásneho rána...
Neskor si uvedomila, že už nič nevráti, nikdy sa mu viac nepozrie do očí... Neprestala ho ľúbiť, stále bol v jej srdci, v mysli... bola rozhodnutá sa ho nevdať.
Predstava, že by teraz mala byť s niekým iným sa jej zdala neprípustná... Možno sa raz znova zalúbi, možno sa vydá a bude mať deti, ale stále ho bude mať v srdci. Bol prvým koho lúbila, prvým komu za daždivého dňa dala pusu. Navždy zostane jeho princeznou.
„ Lúbim ťa...opať prídem.“
Postavila sa a pomaly odchádzala. Zafúkal vietor, sviečky zablikali a zhasli...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
amor
12. 11.novembra 2007 11:14
pekne
2
tak to bolo naozaj krasne...velmi zvlastne, co dokaze z takej zvlastnej smutnej myslienky vzist..ze?
4
toto som uz raz cital..
ine postavy, ine prostredie, ine vsetko..
ale presne ten isty pribeh..
ine postavy, ine prostredie, ine vsetko..
ale presne ten isty pribeh..
Napíš svoj komentár