Vďaka

... stála pred zrkadlom, pozorovala svoj vlastný odraz. Nerozumela prečo sa to dievča na ktoré sa díva usmieva, prečo sa tak škodoradostne smeje akoby z toho celého malo radosť. Len v očiach sa našla, len tam videla pravú tvár seba...
Chcela jej strhnúť tú masku z tváre, streliť pár faciek, aby prestala klamať samú seba, že všetko je v poriadku, že sa už v nej nič nedeje.. Šplechla si na tvár studenú vodu,rozmazala jej maskaru,a teraz sa jej v malých čiernych kvapkách kotúľala po lícach... Ešte posledný pohľad do zrkadla a vybehla z kúpelne.Vzala šiltovku a utekala von, do slnkom zaliateho dňa.

Kto ju pozná vie kam ide, na jediné miesto kam chodí vždy keď nevie čo so sebou. Tam chodí keď jej je smutno, keď je na seba nahnevaná... Potešilo ju , že aspoň tu je všetko tak ako vždy, všetko bolo na svojom mieste. Zamierila k oblúbenému stromu, sadla si k nemu a oprela sa hlavou o kmeň. Ĺudia čo prechádzali okolo na ňu pozerali akoby bola z iného sveta, ale bolo jej to jedno, dnes nemala silu dodať usmiatej tvári aj presvedčenie že všetko je ok.

Mala chuť niekoho obiať, zabudnúť na všetko, na tie aj keď možno pre iných banálne no preňu predsa bolestivé problémy, či chvíle v živote.

Keď sa vrátila domov, do svojej izby , sadla ku klavíru. Najprv sa len zľahka dotýkala klávesov, hrala melódiu, ktorú si už pred tým niekedy hrala ale nikdy jej nepripisovala význam.Postupne sa úplne vložila do hry. Prstami rozprávala príbeh klávíru, opisovala svoje pocity a klavír jej tónmi hudby odpovedal. Hrala tak ako sa cítila, chvíľu opatrne, potom s hnevom, úzkosťou, strachom. Všetko sa snažila vyrozprávať ... Tu veci nemusela pomenovať, ani niektoré nevedela, teraz ich len opísala. Potom neskor keď to bude rozprávať živej osobe tak to pomenuje slovami ak to pojde. Teraz sa musí upokojiť...

S posledným tónom skladby si uvedomila, že už nikdy ju takto nezahrá... Rovnako to, že už nechce plakať, nechce sa ľutovať, nechce byť sama... Už mala dosť svojich problémov, chce sa znova smiať, chvíľu bestarostne pobehovať po vonku s kamarátmi, alebo len sedieť pri šálke čaju a rozprávať sa o všetkom... Usmiala sa, tentoraz to však nebola pretvárka. Áno, problémy boli, aj budú, ale musí sa s nimi naučiť žiť, a koniec koncov nie je na to sama ako kedysi. Dnes sa má komu zdoveriť...

„Vďaka za všetko. Mám ťa rada... “ napísala do sms-ky, vyhľadala dvoch prijímateľov a stlačila „odoslať“ . Nazáležalo jej na tom, že už im to povedala, chce im povedať znova, že bez nich jej život nemá cenu, že vďaka nim je tým kým je... Chcela poďakovať za to, že aj keď spravila chyby sú pri nej... Práve pri nich može byť vždy sebou...

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu