Nepobozkaná

Človek by neveril, ale čosi ako aura skutočne existuje a to nehovorím kvôli reklame na tekutinu zvanú Aurasoma predávanú v Bratislave na Zelene ulici v obchode Fytomedia, ktorý nájdete hneď po odbočke z Hlavného smerom od radnice 78 metrov, teraz za akciovú cenu. Možno to nie je úplne aura tak, ako by vám povedal nejaký guru (nie ten z Vyhúlených), ale človek určite podvedome vplýva na iných ľudí a chudák potom za to nesie následky.

Mala som o tom možnosť presvedčiť sa, keď som v autobuse náhodou stretla jednu kamošku, ktorej som doteraz neodpustila, že na koncert nešla kvôli myšaciemu týpkovi, ktorého nechcela stretnúť kvôli pocitu trápnosti. Úprimne netuším, či niekedy zažila jeden deň bez tohto pocitu, ale to je jedno.

Rozprávali sme sa chvíľu o škole, keď som zistila, že má akýsi neprítomný pohľad mimo mňa a obočie ohnuté do tvaru "Kill me please". No dobre, tá písomka z chémie nedopadla najlepšie, ale...

Chúďa, nevie vôbec ovládať mimiku, hneď bolo jasné, že ju deptá pohľad na chalanu a babu obímajúcich sa pár metrov za mnou.
"Poznáš ho?"
"Koho?"
"Toho chalana."
"Nie, prečo?"
"Dívaš sa na nich."
"Zamyslela som sa..." (mimika "Trápim sa ako pes ale nechcem ťa zaťažovať")

Ešteže mám na ňu svoje páky. Toľko som do nej hustila, až z nej konečne vyšlo: "...keď aj ja by som chcela, aby ma mal niekto rád a objímal ma...vlastne by mi stačilo aj jedno rande...vlastne by mi stačilo aj pozvanie...a vlastne aj úsmev alebo rozpaky alebo tak..."
"Bože dievča, počúvaš sa?"
"Hm?"
"To sú úplné hlúposti, prečo by ti mal stačiť úsmev? Či to je to, čo chceš?"
"Nie, ale...na začiatok...netreba mať nároky a tak."

Ó, svätý Kaulitz! Tak to je zlé... Bude treba niečo urobiť. Dala som si záväzok zohnať jej, myške vyoranej, nejakého čáva. Na začiatok som vylúčila všetky kluby, diskotéky a zoznamovacie inzeráty- a bola som v koncoch.

Vymyslela som ale vcelku jednoduchý plán. Proste niekde pôjdeme vo dvojici a keď stretneme dvojicu chalanov, budú si nás musieť podeliť.
Sedeli sme v lokáli (donútila som ju dať si mini, že ju v nej chcem vidieť, kým ja som mala rifle) a neprešlo ani 10 minút a prišiel čašník s kávou a drinkou od dvoch mladých pánov od vedľajšieho stola. Tešila som sa ako blcha, že mi plán vyšiel a možno som konečne našla svoje životné poslanie, keď zrazu oba postavil predo mňa a odporučil mi "toho vpravo". Kamoška bola pripravená sa každú chvíľu rozplakať a triasla sa, neviem, či od potláčaných sĺz alebo zimy. "Bože, to je trápne uplácať babu, nie?" zdvihla som sa a ťahala ju preč.

Počas stánia na zastávke sa nás traja ľudia pýtali na cestu. No, vlastne mňa. Začínala som mať pocit, že mám vedľa seba Sue Reed z Fantastic Four, až na to, že táto je neviditeľná, aj keď sa o to nesnaží.

Keď sa jej pri nastupovaní nadvihla mini, že odhalila celú nohu a nik si to nevšimol, vedela som, že musím siahnuť po zbrani najvyššieho kalibru: Silvii.

Poslala som superženu a invisible woman spolu do mesta a dúfala, že konečne to vyjde a aj s ňou niekto prehodí pár slov. Bolo by to dokonalé, veď moje životné poslanie dohadzovačky by som mohla robiť z domu na diaľku, to je biznis!

Keď sa sestra vrátila domov, podrobila som ju výsluchu. Keď odchádzala, nepáčilo sa jej, že musí ísť v teplákoch a so zopnutými vlasmi, teraz ale žiarila. Ale nebolo to tak, ako som dúfala...Silvii sa za jeden večer podarilo zohnať 12 čísiel a vypiť 5 čajov a 2 pivá, kým o kamošku nik ani pohľadom nezavadil, že vraj padli aj komentáre ako "Ona? Nie."

Tak a je to, vzdávam to, už nebudem tvrdiť, že všetko je možné. Ak ani Silvia nezoženie niekomu rande, vážne netreba mať nároky. Jedinou nádejou zostáva, že niekde tam v tieni stojí neviditeľný chlapík, kotrého Silvia prehliadla.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu