Rana osudu: Prídem o kamošky? Sofia sama na koncerte!

Napriek tomu, že (ako si niekto môže pamätať) moja akčná mama sa prehnane zaujímala o moju budúcnosť a vymyslela mi doučko, inak že nebudú koncerty, sa mi podarilo dostať sa v sobotu von aj bez napínania mozgových buniek.

Prečo? Pretože som strašne zmúdrela...a mame som povedala, že výsledky sa mi zlepšili. Ak by to náhodou nevyšlo, mám ešte záložný plán: informovať ju o profákovi, čo ma chcel doučovať výmenou za vzťah, ktorý určite nepovažoval za hodnotný (ako si tiež môžete pamätať, ak máte lepšiu pamäť ako on). Ak to nezníži hodnotu doučovateľov v maminých očiach, tak už nič.

Bolo nás pôvodne šesť. Ale to by ste neverili, aká je náhoda blbec. O prvú kamošku sme prišli, keď sme vbehli do eliny a ona to nestihla. Čakali sme, že príde ďalšou, ale volala, že ju zastavil nejaký petičný výbor za ochranu práv detí so sadistickými sklonmi a ona sa im rozhodla pomôcť. No dobre.

Druhej začal do piatich minút zvoniť mobil. „Och, prepáčte, to mi volajú z Tesca, konečne vybavím tu reklamáciu škrečkovej klietky...“
„Počkaj, kam ideš?“
„No postarať sa o to! Ak tam nepôjdem , prídem na rad možno na Vianoce.“
„Ale...koncert...“
„Byrokracia je dôležitejšia! Majte sa!“

Tretia uvidela pred vchodom chalana, ktorý sa jej páčil dva roky, čo nebolo také zlé, horšie bolo, že sa jej páčil furt, čo ale ešte stále nebolo také hrozné ako to, že on o tom vedel. Úprimne, neviem, čo na tom malom sivovlasom individuu vo veľkom svetri a poltopánkach po otcovi videla, ale tak možno má nejaké myšacofilné sklony. Nevadí. Dôležitejšie bolo, že sa ani za nič nechcela nechať prehovoriť, aby vošla dnu, nakoniec to otočila za tou druhou do Tesca, lebo vraj aj ju čaká dáka reklamácia a chce sa duševne pripraviť.

Blížime sa ku vchodu...keď tu ďalšiu zastaví nejaký chalan a ona začne kričať: „Ježiš, teba som nevidela celú večnosť, čau!“ Hm, tak to je jasné, z nej tiež nič nebude.

Vchádzame dnu a ešte stále sme dve, úspech!

Stretávam myšacieho týpka. Len ma udivuje, čo robí v underground klube, keď celá škola vie, že v ich triede sa počúva len techno. „Skočím kúpiť pitie,“ oznamuje mi kamoška, kým ja mám v pláne hrať sa na interpolistu.

„No, ja som sem ani nechcel...ale kamošova baba to počúva, on začal tiež a naviedol ma, nech idem...“ Aha, tak vďaka babe tvojho kamoša tu ja teraz nemám spoločnosť? No ďakujem.

„Ááááááááááá!“

Hm, koniec, game over, kamoške nejaký skin v cultoch stupil na nohu. Tak najprv ju odprevadiť na zastávnu...a potom? Cestou míňame kamošku, čo stretla toho celé veky nevideného človeka, s ktorým teraz dobiehajú v kríkoch, čo sa dá.

„Nie počkaj, pôjdem druhým smerom...“
„Kam chceš ísť?“
„No, vieš,...“ ošíva sa.
„Ty mi niečo tajíš!“
„Keď...ja som ešte nikdy nevidela reklamáciu...“

Vrátim sa domov už o deviatej. A za toto som poctivo klamala? Ak mi mama povie, že to je fajn, aspoň sa môžem ísť učiť, niekto si to odnesie...

Silvo: „Už si späť? Nejaký trapas, čo?“

Samozrejme, jemu nič neujde...funguje ako dokonalý stroj. Len trochu zvrátený. Asi ho pôjdem reklamovať do Tesca.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu