Zapíš si to rande do diára, zlatko

Musím sa priznať...je to príliš trápne....aj keď sa mi to nehovorí ľahko, viem, že mlčanie nič nezmení. Dobre viem, že keby som sa viac snažila, nič by sa nestalo. Bola som si toho vedomá aj predtým, ale napriek tomu som si myslela, ako aj mnohý predo mnou, že mne sa nemôže nič stať, ale mýlila som sa....

Dosrala som písomku!

Človek by si myslel, že keď spolužiak ušiel po zočení mojich kučier pripomínajúcich telefónne káble, mohla som sa lepšie sústrediť. Úprimne bolo by mi to aj jedno, len mama bola strašne akčná a tak smiem na koncert(y) - ešte neupresnila presne počet, však mama - len, ak budem mať aj nejaké doučko.

Nepoznám nikoho, kto by vedel vysvetľovať lepšie než náš bývalý profák. Možno je to aj tým, že všetky sme pri ňom zabúdali, že je o 15 rokov od nás starší. A on, svička, si uvedomoval, ako ho žerieme!

Došla som za ním na jeho novú školu do kabinetu s nádejou, že si ma ešte pamätá a že môj šarm feat. mamine peniaze ho presvedčia.

"Dobrý deň, neviem, či si ma pamätáte..."
"Sofia! Jasné, že si vás všetkých ešte pamätám. A potykajme si."
"Dobre. Čau."
"A čo by si rada?"
"Vieš, mama mala matematickú chvíľku a zaviedla ekvivalenciu: koncerty vtedy a len vtedy, keď bude doučko."
"Aha, no jasné. Mamy. Dobre, beriem."
"Výborne! Koľko?" prejavila som tvrdého obchodníckeho ducha s úmyslom vyjednávať až do posledného dychu. Ale prekvapil ma:

"O peniaze mi nejde (Si si istý, že si učiteľ?). Má inú podmienku."
"No?" (inú ako peniaze? wow, aké asketické!)
"Poď so mnou von!"
...
"...prosím?"
"Myslím to vážne. Však už nie si moja žiačka."
"No...dobre." Ešte som nechodila s dospelým chlapom, to bude výzva!
"Fajn, dohodneme sa ešte, kedy."

Fúha, to bolo nečakané! Ale zaujímavejšie bolo to dohadovanie sa na stretko.

V pondelok mi volal s tým, že dnes majú večer poradu, tak nemôže.
V utorok musel opravovať písomky.
V stredu musel vybavovať záležitosti s triednou knihou.
Vo štvrtok vedie krúžok angličtiny.
V piatok si musel pripraviť písomku na ďalší pondelok.

V sobotu sa mi konečne podarilo s ním dohovoriť do kina. Len škoda, že si vybral dokument.

O pol ôsmej som stála pred kinom. Všade okolo páriky pätnástročných nadržaných teenagerov, čo na mňa pozerali a v duchu sa smiali, že som sama, lebo to je divné, mať osemnásť a ísť do kina napríklad s kamoškou. Neriešim, veď o chvíľu mi všetky budú závidieť, keď sa sem doterigá starý trabant a vystúpi vysoký švihák so strniskom!

Lenže bolo už osem a páriky, ktoré vyhrali našu nevideteľnú vojnu myslí, vchádzali dnu. Určite mešká...

Štvrť na deväť. Volám.
"Áno?"
"Kde si?"
"Akože kde som?"
"No kde si? Čakám ťa pred kinom."
"Jáj...ja som si ho stiahol a zabudol som, že sme naň chceli ísť."
"Kašli na to! Moji rovestníci sú možno vypatlaní alkoholici, ale aspoň si pamätajú, že momentálne nie sú single! A nezabudni si do diára potnačiť, že sme sa rozišli, aby si na to náhodou nezabudol!"

A tak skončil môj vzťah s profákom. Ale ak uvážime, že ani nezačal, niet sa na čo sťažovať. Len stále nemám doučko...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu