Počúval som jazz

Počúval som jazz, so zapálenou kubánskou cigarou medzi ukazovákom a prostredníkom, so skleným pohľadom hľadiac do ďiaľav, akoby som už uvidel všetko, čo sa uvidieť dalo a nič ma už nedokázalo prekvapiť. Sedel som v starom ale kvalitnom koženom kresle, užíval si pohodlie a vdychoval okrem dymu z cigary históriu ukrývajúcu sa v miestnosti. Bola neveľká, ale atmosféra bola neopísateľná. Vždy som vedel, že tu nájdem to, čo som celý život tušil. Presne takto som si ten okamih predstavoval. S cigarou a v koženom kresle. So šedivými vlasmi, so zvráskavenou tvárou a telom, ochabnutý a skoro nevládny, starý. Starý, no, o dosť menej ako táto tmavá miestnosť s koženým kreslom v rohu, mahagónovým lakovaným stolom uprostred, pri stenách mahagónové knihovnice plné starých vzácnych kníh, ukrývajúce mnoho múdrosti a svetových myšlienok. Sedel som v kresle a uvažoval som. Pozeral som sa možno na prvý pohľad nikam, ale v skutočnosti som sa pozeral do minulosti. Najprv do jej minulosti, ktorá bola omnoho obsiahlejšia, zaujímavejšia, plná prevratov, renovácií a zmien. Ale viem iste, pretože som si to zistil, že to kreslo, stôl a knihovnice tu stáli vždy. Od úplného začiatku. Tak som to chcel, tak som si to predstavoval. A veril som, že tu budú stáť navždy. Večné. Len oni dokázali zachytiť ten okamih, a udržať ho, v tejto miestnosti, až do konca sveta. A každý kto raz vstúpi dnu a zhlboka sa nadýchne, ucíti, uvidí a pozná všetko, čím som bol. Môj duch tam ostane naveky. Zachytí sa v molekulách starožitného nábytku, tak ako je tam zachytených už mnoho iných. Bude dotvárať atmosféru. Dá jej nový odtieň, nový nádych. Viem, že to tak bude. Aj teraz, keď ešte dýcham, vidím všetko. Na sklonku svojho života to pochopíte aj vy. Dostane sa vám jedinečná šanca. A tesne pred koncom sa vám všetko zjaví. A ak náhodou bude niekto niekedy v tejto miestnosti umierať práve tak ako ja teraz, uvidí ma, ako tu sedím, fajčím cigaru a usmievam sa. Drevo koniec vycíti. A hlavne také, ktoré koncov zažilo už veľa. Preto som si vybral práve toto miesto. Šiel som na istotu. A vyplatilo sa. Už chápem všetky tie verše a rýmy. A som neskutočne šťastný. No musím priznať, že bez Johna Coltrana by to nešlo. Nežná hravá trúbka ma núti jemne sa hojdať do rytmu. Nech som jeho piesne počul tisíckrát, zakaždým ma dokážu prekvapiť. Vždy som tušil, že jazz je tá pravá hudba. Žiadna iná tak neznásobuje pocity šťastne umierajúceho človeka. Ticho je také deprimujúce. A smrť taká predsa nie je. Naopak, je veľmi prekvapujúca, neočakávateľná, fascinujúca. Milosrdná. A ak sa s ňou viete dohodnúť, dá vam toľko času, koľko potrebujete. Začínam sa hrať s myšlienkou, že sa jej duchaplnosť tónov Johna Coltrana naozaj páči. Myslel som si, že nestihnem ani dofajčiť. Ani som to nechcel. Už mi ostáva len pár šľukov a ja si ich veru vychutnám. Dúfam, že ma chytí za ruku. Usmeje sa a zahmká si pieseň, ktorá sa jej najviac páčila. Aj ja sa usmejem a bez jediného zaváhania, či obzerania sa, vykročím s ňou. Verím, že mi ukáže niečo nové. Každý má svoju vlastnú. Moja bude určite krásna a šarmantná bruneta s neodolateľným úsmevom. Ktovie, možno si so mnou ešte chvíľu zatancuje. A možno ostaneme v malej tmavej miestnosti tancovať navždy. Rozhodnutie už nechám na ňu, je to predsa dáma. A ja sa jej rád prispôsobím. Ale síce za jedinej podmienky. Nech už sa spolu ocitneme kdekoľvek a budeme robiť čokoľvek, musíme pri tom počúvať jazz.

 Úvaha

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu