Jasné, ešte v rozprávkových knihách. Nemôže byť svet rozprávka? … Nemôže. Vždy keď sa pozriem svetu do očí, zhrozím sa a vždy ma to takmer zlomí. Väčšinu času sa na svet nepozerám. Žijem v krehkej bubline, ktorá sa neustále točí okolo neho, či už v tom má prsty gravitácia alebo nie. Svet je strašná obluda, sivozelená, s drsnou pokožkou, s kupolovitými výbežkami. Je to veľká obluda. A má obrovskú tlamu. Keď ju má zatvorenú, nezdá sa to. Je to len nebadateľná čiarka medzi všetkým tým hnusom. Ale keď raz na vlastné oči uvidíte, ako ju má otvorenú v plnej škaredosti.. vyvoláva neskutočný strach a hrôzu a des. Je obrovská, tak obrovská, a tie zuby, dlhé tesáky ostrejšie než tá najostrejšia čepeľ s akou ste sa kedy stretli. A tá hnusná sopľová hmota, ktorá predstavuje sliny... Už sa len modlíte k Bohu, v ktorého neveríte, a ďakujete mu, že ten koho práve zhltla, ste neboli vy. A hltá často. Práve také bubliny, v akej žijem ja. Potom už z jej útrob niet návratu. Keď vás len prehltne, ešte sa dá žiť, možno vám ostane aj tá bublina. No keď dostane chuť si zahryznúť..
Pravdou je, že ja som v tej bubline len tak nepricestovala odniekiaľ. Tá príšera ma vypľula. Rodíme sa v jej žalúdku. Niektorí z nás si vytvoria bubliny. Čím ďalej tým je takých ľudí viac.
Keďže ste v žalúdku, nemáte potuchy o tom, že ste v žalúdku. Len sa úboho snažite prežiť medzi všetkými tými ľudmi bez bublín. Je to veľmi ťažké a pritom neviete pochopiť prečo. Niektorým to dôjde. Kombináciou logiky a citu môžete dospieť až do takej fázy, že spolu s vašou bublinou vyletíte príšere priamo z úst mimo ňu, napríklad vo chvíli, keď sa niekoho snaži prehltnúť, a potom ostanete na jej orbite. Lenže teraz už to viete. Teraz už vidíte, v čom ste to žili. Všetko začína byť jasné. Všetci tí ľudia boli jej súčasťou. Vy vďaka svojej bubline ste sa izolovali. A preto ste s ňou až tak nezrástli. Samozrejme, žalúdočné kyseliny sa to snažili zmeniť, ale vďaka svojej vôli a túžbe vedieť viac sa steny vašej bubliny stali odolné.
Ste vonku, lietate si len tak vo svojej bubline, cítite sa slobodný. A pritom prvotná radosť opadá, keď si uvedomíte, že ste úplne závislí na tej koncentrovanej hmote, inak by ste totiž uleteli do stratena. A to tiež nieje najlepšia vyhliadka.Hoci aj na to pre niektorých príde čas. Vždy je však dobré, ešte kým ste nažive, mať nejakú istotu. Vedieť, že vždy tu bude okolo čoho sa točiť. Nech je to akokoľvek príšerné.
Žijete stále s divným pocitom. Je to prechodná fáza po uvoľnení sa zo Sveta. Ďalšia fáza nastane, keď sa pri svojom obehu dostanete do blízkosti jej očí.. A keď sa do nich pozriete.. Obrovské vygúlené oči pretkané množstvom žiliek a žíl, nechutne pretŕčajúcich z bielka. Dúhovku má šedú. Hnusne depresívne šedú. Najviac depresívnu a najviac šedú aká sa len dá. A keď sa do nich zahľadíte.. Nevydržíte dlho sa do tých očisiek dívať. Nevydržíte. Zbláznili by ste, alebo rovno spáchali samovraždu. Nepokúšajte sa o to ani. No, stačí okamih.. A pochopíte neskutočne veľa vecí, čo bude možno tvoriť tak jednu milióntinu vecí, ktoré stojí za to o Svete vedieť, ale ten zlomok vás šokuje natoľko, že sa z toho budete istú dobu spamätávať. Chvíľu ostanete paralyzovaní. Z celej tej príšernej pravdy dostanete triašku. Premkne vás najhorší pocit zúfalstva a beznádejnosti.. Odhodí vás to dozadu, Možno narazíte na stenu svojej bubliny a rýchlo skontrolujete, či je stále dostatočne pevná. Zistíte, že je pevnejšia ako nikdy predtým. Tak ako rýchlo to bude možné, budete zdrhať od tých okáňov preč. Toto je to, na čo ste čakali. Tá pravda, ktorú ste hľadali. Stálo to zato?? Tento strach, hrôza, des, zúfalstvo, beznádej?? Stálo? Pre koho ako.. pre mňa to zato stojí. Som sama pre seba hrdinom. Hoc pre iných som pravý opak. Ale tí nestoja za zmienku, sú totiž v žalúdku. Pravda je hodnota nad všetky ostatné. To ostatné sú prechodné záležitosti, vytvorené na zlákanie žalúdnikov a na ich zabavenie, aby im ani nenapadlo vytvárať si bubliny a utiecť. Svet nás-vás potrebuje. Bez ľudí je nič, nemá zmysel. A veľmi dobre to vie.
Mimochodom, ak sa mu raz pozriete do očí, nezabudnite, že on vás vidí tiež. A už o vás vie. Už na vás len tak nezabudne. Dá si ohromne záležať na tom, aby vás dostal. A väčšinou sa mu to podarí. Má na to svoje prostriedky a metódy.
Bojím sa. Áno mám z nej strach. Už o mne vie. Ale dávam si pozor. Postupne sa učím kamufláži, viem ako sa tváriť, aby si ma nevšimla. Vyžaduje to neustály postreh, sústredenie a výskum.
Stáva sa totiž, že niekedy sa s ňou stretnem. Sú to nutné stretnutia, keď napríklad rozprahne ruku. Vtedy zákony fyziky padajú. Ale už viem, ako na to. Ovládam pomerne dokonalé mimikri. Naučila som sa v najnutnejších prípadoch prispôsobiť. Vtedy má moja bublina rovnakú hnusnú sivozelenú farbu a tie odporné kupolovité výbežky. Ale vždy to prehrmí. A ideme ďalej..
No onedlho ma čaká ďalšia zrážka. Rozhodla som sa pre ňu sama. Buď túto skúšku Života zvládnem, alebo ostanem roztrhaná na kusy. Ale ak ju zvládnem, budem hrdina. Hoc len sama pre seba.
Ja som jej oči videla.
Vy nie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár