Magická atmosféra zachvátila moje zmysly. Bol jeden z tých nádherných jesenných dní, ktorým človek nedokáže povedať nie. Zubaté slnko presvitalo cez mohutné stromy otriasajúce sa pod poryvmi nežného vetra priamo do mojej izby. Bola sobota, žiadne školské povinnosti ma neobmedzovali, takže som ani dlho neuvažovala, hneď som sa obliekla a vyrazila von.
Len čo som vyšla z bytovky pozdravila ma očarujúca vôňa spadnutého lístia. Zhlboka som sa nadýchla s úmyslom čo najviac sa stať jej súčasťou. Nabilo ma to neuveriteľnou energiou a chuťou do života, ako to dokáže len toto ročné obdobie.
Takto povzbudená som sa stredne rýchlou chôdzou vybrala do samého epicentra všetkej tejto nádhery – do parku. Celú cestu som bola ako v inom svete. Všetky moje problémy mi začali pripadať banálne a úboho. Na všetko zlé a rušivé som teda zabudla. Nič mi v tej chvíli nemohlo vziať ten krásny pocit. Ako nadrogovaná, ako v extáze, ako vo sne...
Dorazila som do parku. Chvíľu som sa len tak prechádzala a obdivovala dokonalosť a veľkoleposť prírody. Potom som sa lenivo vyvaľovala v lístí a vdychovala ten vkusný parfum pani Jesene. Zatvorila som oči a začala si predstavovať, že s celou touto nádherou splývam, že tvoríme jeden celok. Nadychujeme a vydychujeme spoločne. Spolu s mojimi pľúcami sa napĺňala vzduchom celá Zem. Spojili sa nám myšlienky do jednej veľkej univerzálnej mysle. Vyrovnanejšie a šťastnejšie som sa už dlho necítila...
Ja, sama v neznámej temnej uličke. Podľa kvapiek vody lesknúcich sa na zemi som odhadla že je tesne po daždi, lenže necítila som typickú dažďovú vôňu, práve naopak. Vôbec som tento pach nepoznala, ani sa to na nič nepodobalo. Veľmi zvláštne. V diaľke svietili silné neóny billboardov, aké bývajú vo veľkomestách, nie však v našom malom mestečku, v ktorom som bývala. Kde teda som? A ako som sa sem dostala? Skôr než som si stihla čokoľvek iné pomyslieť, zacítila som prudké údery a kopance. Telo som mala ako v ohni. Chcelo sa mi kričať z plných pľúc, ale z úst mi nevyšiel ani hlások. Ako v zlom sne. Mučivá bolesť prenikala do každej mojej bunky, no nemala som žiadnu šancu sa ubrániť, bolo ich priveľa. Skupinka tínejdžrov sa do mňa pustila s neskutočnou nenávisťou, cítila som ju nielen v okolí, ale hlavne v každom údere, ktorý mi zasadili. Napriek bolesti, táto nenávisť ma ohromila natoľko, že som sa jej zľakla viac než bitky. Kričali – Vypadni odtiaľto! Dajte nám už konečne pokoj! Už toho máme dosť, stále vás tu trpieť! Máte predsa vlastné životy, tak nám nezasahujte do tých našich! Zmizni! Počuješ? Fuj, smrdíš ako.. ako všetci tebe podobní! Tak prečo si ešte stále tu? Padaj!
Všetko toto po mne vyvreskovali medzi bolestivými údermi s baseballovou pálkou a kopancami. Stratila som dych. Už som ani nič necítila. Všetko mi pripadalo maximálne vzdialené. Čo som im urobila?
Osoby som rozoznávala podľa hlasov. Bola to zmiešaná skupinka chlapcov a dievčat. Jedno dievča sa o chvíľu ozvalo – No tak, už jej dajte pokoj, zdá sa, že sa nedokáže vrátiť.
Chlapčenský hlas – To je čudné už dávno sa mala vypariť. Tak fajn, padáme kým nepríde hliadka s tým ich veľvyslancom. Možno dovtedy aj zhebne, a to ju určite pošle tam, kam patrí.
Odišli. Moje dobité telo sa však nevládalo ani pohnúť. Keby niekto aj šiel okolo, nedokázala by som zavolať o pomoc. Zmierila som sa so situáciou. Som na totálne neznámom mieste, netuším, ako som sa sem dostala, zbila ma partia ľudí, ktorých som nikdy predtým nevidela a teraz tu ležím bezvládne na zemi bez šance niečo na tom zmeniť. Pomaly som začala strácať vedomie, vzdala som to.. No v poslednom okamihu ma ktosi zdvihol.
– Ty si jedna z nich, čo? Je to cítiť doďaleka, nečudujem sa, že ťa tak rýchlo našli. Ani že ťa takto doriadili.. Je však zvláštne, že si ešte tu, vždy po chvíli zmiznete.. No nič, postarám sa o teba, vydrž..
Neznámy ma odniesol k akémusi dopravnému prostriedku. Neviem ako vyzeral, nebola som schopná vnímať v tej chvíli nič. Len viem, že sme doň nastúpili, pohlo sa to a za ani nie sekundu ma už neznámy vytiahol von so slovami – Už sme tu.
Vošli sme do nejakej teplej miestnosti, zrejme jeho bydlisko. Položil ma na čosi mäkké a jemné. Ako posteľ, no všetko mi pripadalo tak iné, že keby som to nazvala bežným menom, nebolo by to presné. Vlastnosťami sa to podobalo, no niečím nevysvetliteľným líšilo. Dal sa mi napiť akéhosi teplého nápoja.
– Toto ťa vráti späť. Mrzí ma, že si takto dopadla. Všetko už bude v poriadku.
Premohla som sa a horko-ťažko otvorila oči. Videla som rozmazane, no na okamih som zaostrila a uvidela oči. Jeho oči. Teraz nedokážem určiť, akú mali farbu. Iba pocit, ktorý ma prepadol, keď som sa do nich zahľadela. Neuveriteľný pokoj. Dôvera. Žiaden strach. Určite bude všetko v poriadku, keď to vravia tieto oči.
Obloha. Cez poprepletané konáre stromov som ju ledva videla, no bola tam. A tiež známa vôňa. Našla som sa ležať v kope lístia, v mestskom parku, s uboleným telom, no bez známky akéhokoľvek násilia. Začali mi tiecť slzy. Len sen. Len SEN. LEN sen??
To snáď ani nie je možné.. Bolo to také živé.. A navyše, tá bolesť, veď ju stále cítim..
Chvíľu som nehybne ležala a plakala. Bol to príliš silný zážitok pre moju citlivú dušu. Potom som si uvedomila, že plačem pre niečo, čo sa vlastne ani nestalo, začala som uvažovať racionálnejšie. Vstala a oprášila som sa. Síce je nádherne, no na dnes emocionálnych zážitkov stačilo. Pobrala som sa domov a snažila sa nemyslieť na nič zo sna. A hlavne nie na tie oči.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
airia
9. 2.febuára 2009 22:50
Toto je len prvá kapitola, dosť prvoplánová vec, nejak extra neredigovaná.. ale názory potešia dík. postupne ak sa mi podarí budem pridávať aj ďalšie kapky.
Napíš svoj komentár