keď som dostal do rúk sviecu. Bolo to krátko po zime a zobúdzajúce slnko zohrievalo premrznutú zem. A nielen zem, ale aj moje chladné srdce. Zapálim ju? Dám jej šancu, svietiť mi na cestu životom? Oplatí sa to? Však predsa každý plameň raz zhasne. Tento mal však horieť navždy. Mal to byť večný plameň. Aspoň ja som veril v to, že bude. Tak som škrtol zápalkou a zapálil sviecu. Začala horieť len slabúčko - akoby opatrne. Horela krásne, čím ďalej, tým jasnejšie.
No časom, bola stále menšia a menšia a viac krát ju takmer sfúkol silný vetrisko.
Došlo mi to - tá svieca nebude horieť večne. Ale ja ju chcem, potrebujem, aby mi svietila pod nohy, bez nej by som opäť ochladol, bol sám a bez lásky...
Je len jedna možnosť, kde môže plameň horieť večne, kde čas nehrá žiadnu rolu, kde sa vietor mení na plyn a vzbĺkne. Len v zázračnom lampióne môže plameň horieť večne. Tak som neváhal a zapálil sviecou lampión. Svieca síce časom dohorela, no lampión horí dodnes.
A tak...dnes bol krásny deň. Svietilo slnko - ako vtedy prvý krát, keď som videl horieť malý plamienok v Tvojich očiach. Prechádzal som sa na miestach kde som bol prvý krát s Tebou. Cítil som tam príjemné teplo a pýtam sa sám seba, či je to slnkom, alebo...
Vraví sa, že cez oči sa dá človeku pozrieť až do srdca. Ak sa niekto dobre pozrie do mojich očí, ucíti teplo a uvidí večný plamienok horiaci v lampióne...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár