Nepricetny vreskot, potom nadavky, hystericky rev a nasledna apatia. Ten vybuch ma vycerpal ako vystup na 12 poschodi. Psychicky ma zosunul uplne na dno. Zosuchla som sa po stene na zem a ostala tam lezat pritiahnute nohy k sebe ako zranene zviera. Len som tam tak lezala a plakala, potichu, bez zvuku. Slzy sa mi rinuli po tvari a nechavali na parketach mlacky. A ja som tam lezala a nevnimala cas. Prisiel ku mne pes olizal mi lica slane od slz a lahol si ku mne. A tak sme tam lezali, ja neschopna pohybu on v citlivosti pri mne. A potom som precitla z tej letargie, z tej bolesti, z toho stavu bezmocnosti a povedal som si ze budem bojovat. Tentokrat vsak bojovat sama so sebou a zaroven proti sebe. Nedovolim mojmu telu aby sa vzdalo pod tiazou psychiky. Pod tiazou ublizenia tak silneho az ma moze zlomit. Postavila som sa, utrela si lica a rozhodla sa pisat. Dat na papier myslienky a pocity skor ako ma udusia a uslapu. Skor ako ma pochovaju zaziva.
Poviem ti rovno. Si pre mna vsetko, si pre mna viac ako moj zivot, si moja laska, moja nenavist, moje trapenie aj radost, si moje svetlo aj tma, choroba a liek zaroven.
Neviem ti odpustit ze si odisiel, opustil ma nechal ma tu samu v tichu prazdneho bytu a pre mna prazdneho mesta. Neexistuje pre mna nikto len ty, ziadny zvuk mi nenahradi zvuk tvojho smiechu, zvuk tvojho dychu. Vone znackovych parfumov mi nenahradia vonu tvojho tela. Najjemnejsi zamat mi nenahradi dotyk tvojej pokozky.
Preto to boli, preto sa neviem vyrovnat s tym ze si prec, ze si zavrel dvere a odisiel. Ano viem len 4 dni ale nie; pre mna je to viac, pre mna je to viac ako dokazem vyjadrit slovami, ako opisat malbami. Pre mna je to zrada, pomsta, cierna diera ktora ta zhltne a uz ta nevrati. Pre mna je to dopredu prehraty boj. Tak som to prehrala a ty si vitaz, a nevsimas si krv na svojich rukach. Nevidis tu zem nasiaknutu krvou padlych, padlych za tvoje vitazstvo. Nevnimas moju krv ako ti tecie v srdci, ako ti horkne v ustach. Si vitaz.
Jazva na srdci ti vsak pripomenie aj ked ju teraz nevidis co znamena byt Vitaz. Mam vlastne stastie ze v tvojich zatatych pastiach vidim seba pred casom, byt vzdy bitaz bolo mojim kredom. Avsak nie dnes, a ak mas stale dojem ze nejakym hlupym bojom si nieco dokazes...
Tak si bojuj sam, ja sa kludne vzdam a ty budes Vitaz.

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
aiwan  12. 1. 2007 19:00
pripomenulo mi to niečo čo som už zažil aj ja.

Neviem ako velka je ta bolesť v tebe, no nie každy taku bolesť dokáže zniesť. Ja som rád že som tu svoju ako tak zvládol...

čo ti poradiť? Bojuj sama, nikdy sa nespoliehaj na niekoho iného. Na NIKOHO. Ver len sama sebe. Rob veci podla seba, trap sa pre chyby ktore urobiš ty, nie pre tie ktoré robia íní...
2 
fotka
3t.m.  14. 1. 2007 15:17
Pekne napisane a chapem tvoje pocity, sam by som nemal ine...



Skús vsak nad tym porozmyslat, ci sa iba zbytocne nebojis toho, co ta strasi v podvedomi ako pachuť vlastneho svedomia...



A mozno sa mýlim... a tvoj strach je opodstatneny, potom vsak si tvoju bolest nezasluzi...
Napíš svoj komentár