Nepochopená

Vietor rozvial jej husté vlasy.
Plakala.
Po lícach sa jej kotúľali slzy sťa hrachy.
Mlčala.
Ani slovo, žiadne náznaky,
nič nebolo počuť v neutíchajúcom daždi.
Myšlienky tmavé,
mysľou blúdili,
sťa nebo sivé, dravé,
ustavične hýrili,
v tanci, ktorý poznali len oni,
nik iný.

Už nechcela nič,
zmizli ilúzie,
nahradilo ich ticho ničivé,
nikdy viac, už nič.


Len zabudnúť, zabudnúť,
nenazrieť viac do spomienok.
Nevidieť, nepočuť, necítiť,
uhasiť dňa plamienok.
Iba dňa? Nemyslela,
keby len dňa, nestála by tu,
obohnaná vetrom v povyku,
povzdchychla.

Len tak sa nezabúda,
to dobre vedela, čo tak
Pretrhnúť dňa vienok,
uzavrieť sled spomienok,
len do spánku upadnúť,
aspoň na chvíľu zabudnúť?


Ponoriť sa do hlbín temných,
zradných, už len tichý vzdych.
Nebdieť, nepremýšľať, nedúfať,
nechovať viac už plané nádeje,
k ničomu to beztak nevedie,
možno k večnej ilúzii, snívať.


Len upadnúť do hlbokého spánku,
spánku, čo podobá sa ľahkému vánku,
čo nás v tvári hladí,
keď na nás slnko páli.


Vietor rozvial jej husté vlasy,
už neplakala, načo asi...
Vyschli slzy, ostali len spomienky,
a zvyšné nepodstatné mienky.
.


Slzy už dávno stratili svoj zmysel.
Vyschli.
Život od nich nezávisel.
Pochopili,
Ak nie všetci, ona určite.
Hovorí sa že slzy sú vykúpením duše,
Kto to však dokázal?
Koľko z nich sa jej po lícach skotúľalo
dopadajúc na tmavé bralo?
Možno dokázal, no nepovedal.
Nevedela, netušila, nechcela vedieť,
Ani sa len za seba pozrieť,
už nie, výraz tváre potemnel.
Hej minulosť!
Ostaň kde si, nepribližuj sa.
Schovaj sa v temnou kúte a ostaň tam naveky!

Pred ňou len priepasť,
rozpínala sa celá,
ponorená do šera.
Stačil by krok,
možno aj krôčik
A zaspala by.

Nemusela by už vstávať,
nebolo by treba, ani počúvať.
Myšlienky by sa nevrátili,
Stíchli by.
Nehlodali by jej myseľ do vyčerpania.
mohla by získať veľa.
No za akú cenu?

Nie nedokáže to.
Toto nie, nie je zbabelec.
Alebo možno je, vlastne celkom určite.
Zbabelý utečenec.

Zase tie myšlienky, dohady, slovné spojenia,
Neprestanú?
Aspoň na chvíľu, stačilo by,
Ďalší odtienok zloby,
prebehol jej mysľou zanechávajúc po sebe ľadovú stopu.
Bez predmetu.
Bez príčiny,
bez dôvodu či zjavnej predstavy.

Je to choré, nezmyselné, nepochopiteľné.
A predsa tak jasné.
No nepochopené.
Nechápu, nechcú,
Nepochopia.
Celkom určite.
Len by plakali. Nič viac.
Nestála o to, žiadna ľútosť,
Nebola prípustná.
Môže si za to sama.
Skutočne to nemá zmysel,
kto to vravel že všetko má svoj zmysel?
Rada by mu napísala že sa mýlil,
alebo bol len prehnaný optimista,
nadšený zo života, ktorý ona nechápala,
nechcela ho žiť,
nepáčil sa jej tento svet,
tento vzduch,
tento mesiac, tento týždeň,
deň, okamih.
Celý svet bol zvrátený,
Prevrátený, otočený, nereálny,
pohltený vlastnou nenávisťou,
sálala už aj zo zeme,
zo stien,
dokonca aj zvieratá už vedeli nenávidieť.
Človek sa stal strojom,
Nie, stroje už ho nenahrádzali ako kedysi,
sám človek bol strojom.
Strojom bez emócií, pocitov,
celý svet bol bez lásky,
umrela, zmizla, ďalšia nepochopená.
Nezáležalo už na ničom,
Planéta postupne umierala,
Potichu a skromne míňalo sa všetko s ňou.
Už nebolo snehu, roztápal sa,
rovnako ako jej duša.
Má toto byť je koniec?
Možno áno. Kde je bájny zvonec?
A možno nie.

Predsa ju delí kúsok dole,
kusisko naspäť.
Má si vybrať?
Nevie,
netuší,
zase je nepochopená.

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu