„Mami, dnes k nám príde Polly“ zahlásil Lollo, ale to už zaregistroval mamin prísny pohľad a preto sa hneď opravil „teda, mami mohla by dnes k nám prísť Polly?“
„Ale isteže by mohla! Ty si u nich každý týždeň a…“zase naňho prísne pozrela „mohol si ju pozvať oveľa skôr, určite si jej mamka pomyslí že si nevychovaný, och teraz ich asi musím pozvať na vodu a trochu živín, vidíš bolo nám toto treba?“ okríkla už teraz uzatvárajúci sa priechod v tráve. Lollo ľúbil svoju mamku nadovšetko, lebo hola jeho jediný rodič, ale niekedy naozaj veľa hovorila, alebo si robila priveľké starosti, alebo…To je už teraz jedno. Práve uháňa k Polly. Je to jeho vzdialená rodina, už ani nevie aká. Na tieto rodinné putá sa rýchlo zabúda, lebo pravidelne prichádzajú nejaký hrozní ľudia, čo ničia všetko v okruhu kilometra. Tak im to s trasúcimi sa púčikmi od hnevu vykladá pani učitelka Múdra. Ľudia vytrhávajú kvety a potom ich nechávajú ležať pohodené kde príde. Je zázrak, že našu čistinku “Pod stromom“ ešte nikto nezdemoloval. Aby som bol presný, ten strom tu nestojí už aspoň 5 zím a liet. Lenže tento dub zrúbali už dávno.Kto? Ľudia! Prečo? Nevieme, nepovedali! Ja som akurát postrehol, že sa nikomu nechcelo premenovať náš háj, lebo dub bol príliš dobrý a kvety chceli mať naňho akú-takú spomienku.
Preskočí pár stebiel trávy, otočí sa, aby zakýval hrajúcim sa spolužiakom a už sa ženie ku koncu centra čistinky, lebo Polly býva v odľahlej časti hája. Centrum strážia tri maky. Hrdo sa vzpínajú, a preto, že sú také veľké, dávajú pozor na celé mestečko. Každé leto sa striedajú a sú naozaj elita kvetov. Z diaľky možno vyzerajú prísne, ale v skutočnosti sa radi okúpu v miestnom rybníku, alebo si s chuťou zahrajú futbal s malými kvietkami. Pribehol k nim a oni mu položili zvyčajnú otázku: „Kamže máš namierené pán Lekársky?“ isteže, formalita nadovšetko. Kvety totiž majú priezvisko pridelené väčšinou podľa postavenia, teda postu. Napríklad ja, mamka a mnoho ďalších podbeľov s druhým menom lekársky sa starajú o choré alebo poranené kvietky. Sú nenahraditeľné, tak ako všetky ostatné. Aj Lollo mal dnes dobrú náladu, a preto ich trošku podpichol: „Ále bol som povolaný do armády liečiť chorých. A takisto mám pokýn odkázať tým trom makom, ktorí strážia túto čistinku že pán Lollo sa vráti s priateľkou nevídanej krásy. Prosím vás, zariaďte, aby sa tu cítila dobre. Kým sa vrátim!“dodal, naoko panovačne sa na nich pozrel, potom žmurkol a už fujazdil k malému učupenému plôtiku uprostred mora sviežej trávy. Preskočil plot a kričal: „Polly, heej Polly, si doma? Je niekto doma? Haló!“ „Veď som, prečo toľký krik, už si ako tí učitelia v škole.Nehanbíš sa?“ Ale to sa už Lollo ospravedlňoval a išiel pani Púpavu uistiť, že sa jej Polly nič nestane. Ale zistil, že jej mamka nemá takú dobrú náladu ako červené makovice při centre. Jej mamka len veľmi nerada púšťala Polly na noc preč a zvlášť dnes. Vraj niečo cítila v stonke. ‚Možno to je len mlieko. Pomyslel si s úškrnom Lollo, ale hneď prestal, lebo vedel, že pani Púpava má s medicínou lepšie skúsenosti ako on sám. Po chvíli prehovárania Polly mohla ísť, ale ešte sa chvíľu rozprávala s mamkou. Lollo sa skryl za dvoma stonkami buriny, aby mohol nepozorovane počúvať. „Polly, moja zlatá, prosím ťa, dávaj na seba pozor, nech sa ti nič nestane. Ja neviem , mám taký zlý pocit, že sa niečo zlé udeje. Prosím ťa vráť sa mi.“ lúčila sa s obavami Púpava. Ešte raz pozrela na Lolla a zas a znova mu kládla na srdce, aby jej na dcérenku dal pozor.
Polly a Lollo boli kamaráti odjakživa. Najprv, keď ešte boli malí, sa ich mamy sretávali. Neskôr ich strčili spolu do škôlky a teraz chodili do školy. Polly hovorila, že nebola v meste aspoň tri letá. Tak sa Lollo rozhodol, že jej tu všetko poukazuje. Najprv sa však boli ukázať Lollovej mamke. Tá nemala žiadne bolesti, ani nijaké pocity a odkázala synčekovi, aby cestou do mesta kúpil jahody a zvyšné peniaze nech dá do banky. A tak išli na trh. Tam vládla priateľská nálada. Kvietky si rozprávali najnovšie klebety, starý otcovia si rozprávali vtipy, malí škôlkári sa naháňali-proste všetko išlo ako malo ísť.
„Dobrý deň, pani Jahoda, ako sa máte?“opýtal sa malý Lollo.
„Ah, ahoj Lollko, veľmi dobre, a koho si si tu dnes priviedol?“zaujímala sa Jahoda.
„To je moja kamarátka. Je to Polly, a býva za mestom.“slušne odpovedal Lollo.. „Pani jahoda, prosím si tri jahody. Tuná do balíčka mi to dajte prosím vás.“
Takáto priateľská atmosféra vládla medzi kvietkami všade. Pomáhali si, ako to len išlo. Inak si svet nevedeli ani predstaviť. Po prechádzke na trhu sa zastavili při banke. Tvorilo
ju šesť nezábudiek. Nezábudky nepotrebovali nič na zapisovanie. Iba im trebalo povedať meno, výšku vkladu, a o aké platidlo ide. Lollo platil žltými lupienkami.
Polly ešte chcela vidieť mládežnícku oblasť. Lebo sa tradovalo že je najlepšia široko ďaleko. Pozostávala z prístrešku, dosť veľkého aby sa tam zmestilo dvadsať kvietkov, a velikánskeho dvora. Na dvore si našli miesto futbalisti, basketbalisti, ale aj tí, čo sa najradšej prechádzali, bicyklovali, alebo hojdali na hojdačke. Chvíľu sa s ostatními deckami hrali na schovávačku ale potom sa pretekali, kto príde skôr domov. Lollo vyhral, a preto si prvý čerpal polievku z vody a jahôd. To bola lahoda. Zákusok- prvotriedne hnojivo-rýchlo zhltol a už to mal s kamarátkou namierené naspäť na ihrisko.
Neskoro poobede im nejaký kamarát oznámil, koľko je hodín. S hrôzou na seba pozreli a utekali domov. Avšak v polovici cesty ich zastavil jeden z ich spolužiakov.
„Tak čo, počuli ste, že dneska je ten veľký deň?“pýtal sa ich nechtík-Vilo.
„Pravdaže o tom vieme. Hovorí sa o tom už aspoň pol leta. Kedy a kde sa máme stretnúť?“
„Dnes , v kroví pri starom pni! Túto tam neber, a nemeškaj!“ Prikazoval Vilo, a keďže bol väčší a vyšší, ako Lollo a Polly, nikto mu na jeho kázne nič nepovedal.
Polly o ničom nevedela a tak jej to vysvetlil. Každý rok sa stretávajú chlapci z údolia, aby si zmerali sily. Robia to tak, že vyhráva ten, kto dojde najďalej od hraníc čistinky. Lollo počul, že raz sa jeden myšiak dostal až k lesu, no potom sa nevrátil. Celá táto disciplína prebieha v tajnosti a dievčatá niesú ani náhodou vítané. Prečo? Nikto nevie. Skrátka je to tak.
Lollo nechcel so sebou zobrať Polly v žiadnom prípade. Možno preto, že sa o ňu bál, možno preto, lebo mu to Vilo prikázal.
„Prosím, prosím, veď keď som už tu, tak ma prosím zober. Urobila som niekedy niečo čo som nemala? Nikdy!“ presviedčala ho Polly.
„Nie! Veď vieš, čo povedala tvoja mamka. Mám na teba dať pozor, a nerobiť nič riskantné!“ zdôvodňoval Lollo.
„Veď práve, ako na mňa môžeš dávať pozor, keď so mnou nebudeš?“
„Ja ehm… Ale v blízkosti mamky ti hrozí menej nebezpečenstva ako pri mne!“
„Ale ja tak veľmi chcem ísť. Skryjem sa, a budem vás pozorovať z diaľky. Neboj, nikto ma neuvidí, a keď sa celá tá hlúposť skončí, pôjdem s tebou domov.“
Zdá sa že Polly vyhrala. Po menších vyhrážkach sa aj Polly pripravovala na nočný útek. Skoro nič im netrebalo. Vzali si iba trochu vody. V noci, keď už všetci spali, sa dvaja spolužiaci ticho zakrádali najprv okolo prístrešku, potom okolo plôtika, a nakoniec sa Polly sama skryla za peň. Na tú stranu, ktorá bola nekrytá, otvorená náruči sveta.
Tak a začala sa súťaž. Najprv sa o prvenstvo pokúšal malý pľúcnik. Lollo ho často stretával. Niekedy s ním prehovoril slovko dve, ale ako tu bolo spomenuté, bol ešte malý. Nedošiel ďaleko, iba kúsok za hranicu. Nasledovali podobný malý školáci. Lollo rozmýšľal, načo ich vlastne Vilo pozval. Uvedomil si, že asi preto, aby mal nad kým zvíťaziť. Potom nasledoval Vilo a nakoniec on. Vilovi sa darilo. Došiel 10, nie 11 obrovských skokov za hranicu. Zaslúžil si veľký potlesk, ale vtedy už na štartovnú čiaru nastúpil Lollo. Najprv kráčal, ale za hranicou, podľa pokynu, musel skackať. Skákal 5, 6, nie 7 veľkých skokov. Zdalo sa, že vyhrá, síl mu neubúdalo, bol pripravený pozdraviť Polly, ke´d sa bude blíziť k pňu... Ale zrazu sa stalo niečo zlé, strašné, neslýchané. V tom jednom okamihu, keď ho ešte stále všetci povzbudzovali, keď ešte nikto nevidel čo sa práve deje, si on uvedomil, že je koniec. Už sa nikdy nepozrie do očí pani Púpavy, ani do očí svojej mamky. Lebo prišli.Kto? Tí čo ničia a devastujú všetko naokolo, žiadne kvety okolo nemajú šancu. Ľudia. Ako sa sem dostali? To Lollo netušil. Zaregistroval iba, že už sa aj tí ostatní dozvedeli o och prítomnosti. A najhoršie bolo, že sa jeden z tých netvorov zohol po... Po Polly. Jeho Polly. Odtrhli ju. Ako len mohli? Barbari jedni, keby len vedeli...
Lollo sa nemohol pozerať do prosiacich Pollynych očí. Zrazu sa ozval jeden z ľudských vandalov: „Mne je už zima, poďme radšej domov.“
Malý kvietok sa rozhodol čo urobí. Bude ich prenasledovať, až kým nevypustia bezvládnu stonku na zem. Buď nezomrie nikto alebo obaja. Polly ostávalo pár dní života. Keď ju tí hlupáci nepustia, tak to budú jej posledné dni.
Ľudia sa obrátili smerom k lesu a už teraz im Lollo sotva stačil. Počas cesty sa bude musieť vypytovať na smer ostatných kvietkov. Teraz len dúfal, že budú aspoň takí dobrí, ako to bolo zvykom u nich v hájiku.
Výprava
Tak, ako Lollo predpokladal, po pár minútach stratil Polly s ľuďmi z očí. Bolo po polnoci a keďže bol ešte malý školák, začal byť unavený, ospalý a hladný. Ešte bol pri zmysloch keď dorazil k lesu. Lenže tu sa začali jeho prvé problémy. Les lemovali dve cestičky. A ešte jedna smerovala presne do stredu čierňavy rovno pred ním. Kam sa vybrať? Ťažké rozhodovanie. Nezdala sa mu ani prvá, ani druhá a tobôž nie tretia cesta. Má sa niekoho spýtať? Možno mama by to vedela, lenže to by jej musel povedať všetko čo sa stalo v tento nešťasný večer, a potom by ho určite nikde nepustila. A nikto iný neprichádzal do úvahy...Počkať! Tamto v tieni predsa niekto sedí. Podišiel bližšie, aby si kvietok zbližšia lepšie premeral. Podľa všetkého to bola jahoda. Lesná! Tú ešte nikdy nevidel. Ale počul o nej veľa. Raz mu vraj otec poslal dve velikánske lesné jahôdky. Ale už žiadny iný darček od neho nedostal. Škoda...možno sa s ním stalo to čo s...
„Čo by si si prosil, mladý pán?“ zničoho nič sa ozvala rastlinka.
„Ja, ehm...Dobrý deň, teda...večer...“koktal vystresovaný Lollo.„Volám sa Lollo a stratil som kamarátku. Tá sa volala Polly. Nestratil, ale uniesli mi ju.“
„Kto, chlapče?“zaujímala sa jahoda „ľudia, vravíš?“vymenila si veľavýznamné pohľady s ostatnými jahodamy.
„Hej, videli ste ich? Ktorou stranou šli? A videli ste aj malú púpavku? A ešte sa hýbala?“
„Pomaly, pomaly, hej?“ krotila ho. „Je tu taká vec. Ty si podbeľ však? Čiže vieš ličiť. A jednu našu kamarátku poranili ľudia. Myslím si že je to vážne. Keď ju vyliečiš, tak ti poviem ktorým smerom šli.“ vyšla s farbou von jahoda.
Lollo pristal na túto ponuku a dal sa do liečenia. Keď uvidel poranenú rastlinku, trochu sa zhrozil, a zas preklínal ľudí. Predpokladal, že jeden z tých, čo zobrali Polly musel byť taký lenivý, že vytrhol celú rastlinu zo zeme kôli jednému plodu. Keď rastlina nieje dlho v zemi, nemôže prijímať jedlo a tak zomiera. To sa stane aj Polly, keď si Lollo nešvihne a nepôjde ju zachrániť. Počas liečenia malej Jelly sa rozprával s ostatnými jahodami. Dozvedel sa, že ľudia šli strednou cestou priamo do lesa, ale že sa nemá báť, lebo je to najkratšia cesta, a že na druhej strane bude asi za pol dňa. Povedali mu, že ich kamarát, zajac Lojzo, sa dopočul, že na druhej strane lesa sa ubytovalo asi 50 ľudí v nejakej veľkej chatke, a že robia riadny humbuk na pol lesa. Ubezpečili ho, že ak k nim Lojzo príde, tak ho hneď pošlú za Lollom a on ho odnesie kus cesty.
Keď Lollo dokončil svoju prácu v rekordne krátkom čase, vrele mu ďakovali, a za odmenu mu do baôžka nabalili veľké a podľa všetkého chutné lesné jahody. Rozlúčil sa s nimi a ubezpečoval ich, že keď sa vráti z výpravy, príde sa im ukázť a predstaviť im svoju kamarátku Polly. No potom sa im otočil chrbtom a lesu hruďou.
Kráčal ďalej. Vydesený všetkými zvukmi prírody pomaly tápal v tme a nasilu držal oči otvorené, aby nezaspal. Po chvíli, keď už nevládal ani chodiť, začal si hľadať miesto na prenocovanie. Našiel si pekné miestečko pri strome, ďaleko od chodníka, aby sa mu náhodou nestalo to, čo poraneným kvietkom. Chvíľu sa obzeral okolo seba a vzápätí sa uložil na krátky spánok.
Ráno ho zo sna strhlo niečo, čo najprv nevedel špecifikovať. Keď sa lepšie prizrel, zistil, že je to včielka. Ďobala doňho a ďobala, až kým ju poriadne neokríkol.
„Čo som ti, prepána, urobil, že ma nenecháš na pokoji!“ zúril Lollo.
„Ja ťa mám doviesť ku sedmokráskam. Tento týždeň im slúžim ja!“ dodal pyšne.
„Čože? A načo? Ja teraz nemám čas a na nejaké sedmokrásky...“
„Nejaké? Nejaké? “vrieskala včielka. Oči sa jej vypúlili do maximálnej vzdialenosti, sliny lietali takisto najďalej ako mohli, ale celú scénu zavŕšil preskakujúci hlas. Bol taký nahnevaný, že Lollo poslúchol a nechal sa viesť ku sedmokráskam. Zastihli ich pravdepodobne pri rannom kúpeli. Trojica nežných stoniek sa máčala v potôčiku a chichúňala sa nevedno na čom. Vtedy pristúpil včeliak, odkašľal si a spustil. „Včeliak Viki podáva hlásenie! Pán...“ spýtavo a zároveň vyčítavo, akoby to bola Lollova chyba, že mu nepovedal svoje meno, zazrel na Lolla. Ten mu pošepol: „Lollo...podbeľ Lollo.“ Viki prikývol a pokračoval. „Pán Lollo Podbeľ prišiel z ďalekého kráľovstva, aby vzdal hold našim prekrásnym slečnám Simmy, Sanny a Selly.“
„Ale, ale veď to vôbec nie je pravda!“ rozčuľoval sa podbeľ. „Povedal mi, že ma voláte, ináč by som neprišiel.“ obraňoval sa.
„Takže neprišiel!“ Zvolala jedna z očarujúcich slečien pri vode.
Vtedy Lollo oľutoval svoje slová. Slečna bola taká krásna, že by tu zostal aj celý život. Iba kôli nej. Veľké oči lemovali dlhé mihalnice. Ako z rozprávky. Postava z katalógu a účes podľa najnovšej módy. Presne ako ostatné krásavice. Pomaly sa postavili založiac si ruky vbok a prísne pozreli na Lolla.
„Vieš čo, dnes ti odpustím a nedám ti zoťať hlavu. Mám priveľmi dobrú náladu. Tak, porozprávaj mi niečo o sebe.“ požiadala sedmokráska Sanny.
Lollo bol veľmi ochotný zasvätiť ju do svojho malého tajomstva, a tak sedmokráska o malú chvíľu vedela všetko o Lollovej výprave, Polly a jahodách na kraji lesa. Nakoniec si vzdychla a predniesla dlho očakávaný rozsudok. „Tak, milý Lollo. Viem, že by som ťa asi nemala zdržiavať, lebo cieľ, za ktorým ideš je veľmi šľachetný, ale...“
„Predsa je tu nejaké ale“ pomysel si Lollo.
„Ale, “pokračovala sedmokráska, „pochop, nemôžem ťa pustiť len tak! Veď to by narušilo celú našu povesť! Už by sme neboli krásne a prísne, ale krásne a mäkké! Veď, kto by o nás už len stál.“ vyliala si srdce. „Ale, aby si sa na mňa veľmi nehneval, môžeš si sám vybrať svoju úlohu.“ usmiala sa naňho, akoby tým bolo všetko vyriešené. Lollo nerozumel. Načo toľko nezmyselných pravidiel? Dodržiavajú sa iba pre babskú malichernosť a hlúposť.
Po úvahách a nespočetných otázkach sa Lollo rozhodol pre preplávanie jazierka. Ale nie raz. Desaťkrát! Najprv ho poriadne nakŕmili a nechali ho oddýchnuť si pred svojou veľkou úlohou. Trasúce sa kolená a drkotajúce zuby hovorili o všetkom. Keď sa konečne odvážil vstúpiť do vody neodpustil si nevyhnutnú otázku. „Čo, keď sa mi to nepodarí?“ s hrôzou čakal na odpoveď. „Potom by sme museli urobiť to, čo sa nám najviac prieči.“
„Sekať“ zvolala prvá.
„Od stonky“ pridala sa druhá.
„Po hlavu“ dokončila tretia.
„Pekne pomaly“ zarecitovali spolu.
„Prečo? To ste si vymysleli sami?“
„Nie, ale nikto nevie, prečo je to tak. Dodržiava sa to po celé generácie. Prečo by sme s tým my mali prestať!?“
To už sa Lollo potápal a plával najrýchlejšie, ako vedel, aby zahnal nepríjemné myšlienky. Jazierko nebolo veľké a voda letná. Perfektná na plávanie. A tak plával, ale po troch kolách sa začal nudiť. Po štyroch zistil, že to nie je nuda, ale bolesť stonky. Plával a plával, a už mal takých kôl osem, ale nevládal. Nevládal urobiť už ani jeden pohyb. ‚Polly‛ hovoril si v duchu. Jeden záber, druhý, tretí, už ich bolo deväť. Na konci so silami (vždy chcel vedieť, ako sa kvet cíti, keď vie, že už nevládze, ale musí ísť ďalej za takmer nedosiahnuteľným cieľom) sa hýbal ďalej. Už takmer nedýchal. Voda mu napĺňala stonku, pokrývala lupienky, zalievala lístky...
„Desať!“ melancholicky zvolal Viki, keď sa podbeľ dotkol brehu.
Vzápätí k nemu prileteli sedmokrásky, starali sa oňho, dávali mu jesť, spievali mu, proste odmena, akú si nikto nevie ani predstaviť.
Keď sa konečne ako-tak zotavil a prišiel čas lúčenia, sedmokrásky si ho zavolali k sebe. „Si statočný kvet sir Lollitos! Tvoja princezná môže byť len rada že ťa má! Rozhodli sme sa ťa odmeniť za tvoje galantné činy a môžeš sa spýtať na čokoľvek čo ťa trápi. “
Lollo chvíľu premýšľal a napokon sa ich opýtal toto: „Sedmokrásky, prezradíte mi prosím vás, či je možné ukryť sa pred ľuďmi? A keď áno, tak ako sa to dá spraviť?“
Kvietky sa zachichotali, ale dodržali sľub a odpovedali na Lollovu otázku. „Je to úplne jednoduché! Pozri. Ľudia ťa rozoznajú podľa farby. Ak sa obrátiš lupienkami dole, všetci si ťa pomýlia s trávou. “objasnila mu jedna z troch sestier.
„Jasné“ pochopil Lollo „ďakujem vám krásky, veľmi vám ďakujem!“ kričal za nimi. Zase prenasledoval únoscov a zase bol odkázaný sám na seba.
Počas tohto úseku cesty sa zastavil iba niekoľkokrát. Z toho raz na poludnie, keď už bol taký hladný, a v bruchu mu tak vyhrávalo, že ho to normálne vyrušovalo pri chôdzi. Sadol si na zem a maškrtil na sladkých jahodách, ktoré zapíjal chutnou, čírou, studenou vodou od sedmokrások. Keď prechádzal lesom, všímal si okolitý kraj. Poznával lesné cestičky, vídal lesné kvietky, učupené v húštine, aby ich nikto nezbadal. Naučil nebáť sa každého pohybu a hluku. Pozoroval tiene, niekedy strašidelne, inokedy smiešne, ale stále ho poháňala túžba zachrániť Polly. Niekedy sa cítil, ako hrdina. Rozmýšľal, či sa už niekedy niečo podobné stalo. Zhodnotil, že ak si na nikoho meno nepamätá, asi to nebolo veľmi dôležité.
Západ slnka pozoroval z vysokého pníka zase pri jedle.
Po večeri si začal hľadať miesto na spanie. Prehľadal čistinky, háje a iné lesné zákutia, ale vhodné útulné miesto nenašiel. Kráčal ďalej a ďalej od cesty, až dorazil na čistinku, obklopenú stromami a hustou vysokou trávou. Mesačné svetlo hádzalo svoje striebristé lúče na celý háj. Keď sa Lollo vybral bližšie ho preskúmať, skoro stratil dych pri pohľade na tri nádherné snežienky v jeho strede. Hrdo sa vypínali, sťaby stáli na stupienkoch slávy. Mesiac ich láskavo hladil po bielych hlávkach a vytváral striebristý efekt na mäkkých lupienkoch. Boli také pokojné, akoby sa ich netýkal celý svet a vznešené, ani čo by sa chystali na bál. Zatiaľ, čo ich Lollo, tak náruživo pozoroval, snežienky, vždy čulé a bystré, zachytili prítomnosť nevítaného návštevníka. Pomaly otočili hlávky smerom k nemu, ale on si nič nevšimol. Snežienky si vymieňali zmätené pohľady, lebo sa im ešte nikdy nestalo, aby svojou krásou ohúrili niekoho tak, ako Lolla. Nakoniec to jedna nevydržala a rozhodla sa dať Lollovi najavo, že už bdejú. „Ehm, ehm...“ ohlásila sa. Nato sa Lollo tak zľakol, že vyskočil do výšky snežienkiných očí. Pád bol o to bolestivejší. Lollo fňukal a mrnkal, až k nemu pribehla jedna zo spanilých lesných dám. Upokojovala ho, tíšila, až únava Lolla premohla a náš malý podbeľ zaspal spánkom plným snov o krásnych snežienkach.
Ráno sa zobudil pozerajúc do očí jednej z nich. Volala sa Kristy. Tá mu povedala všetko o ich klane, že všetky žijú po troch alebo štyroch, lebo je ich málo, preto sú o to vzácnejšie. Musia si na seba dávať veľký pozor, preto sú také ostražité, a dávajú si pozor na návštevníkov. Lollo im už tradične rozpovedal svoj príbeh, už tradične nad ním poslucháči híkali a achkali. Tuná sa na rozdiel od iných miest nezdržoval príliš dlho. Iba sa rozprával s Kristy. Bola približne v jeho veku, a dalo sa s ňou perfektne rozoberať všetko, načo si tí dvaja nezbedníci zmysleli . Jedli spolu skoré raňajky, neskôr ho kus cesty bola odprevadiť a stále prichádzali nové a nové témy, ktoré obaja potrebovali prebrať. Rodičia, sloboda, možnosti dieťaťa, kamaráti a rôzne iné problémy. Kristy sa spamätala, až kusisko cesty od ich čistinky. Po nespočetných sľuboch, že sa u nej Lollo zastaví cestou späť, sa rozlúčili a každý, so slzami v očiach, sa pobral vlastnou cestou.
Tu sa už trebalo vážne zamyslieť, ktorou cestou sa má Lollo vybrať, lebo les redol, terén sa zvažoval, a kde tu, sa v diaľke mihlo svetlo. Lollo sa teraz nemal na koho spoľahnúť, a preto si vybral strednú cestičku vedúcu priamo ku drevenej vysvietenej chatke. Pozorne sledoval každý kúsok zeme, či tam náhodou nebude ležať bezvládne Pollyne telo. Nič však nenašiel, kým sa nepriblížil k malým dverám na pravej strane domčeka. Tak zbadal žltú zablatenú hlávku svojej najmilšej kamarátky. Pollyno unavené telo nehybne ležalo v tráve. Bez rozmýšľania dobehol k nej a pokúsil sa ju prebrať. Nereagovala. Všade ticho a zrazu... Dvere sa otvorili a vyšli z nich tri deti. A pár dospelých. Mal pár sekúnd na útek. Má tu Polly nechať a sám utiecť? Alebo zostať pri Polly a dúfať, že ho nikto nezbadá? Alebo...
Rýchlosťou svetla sa preklopil na hlavu. Ťažšie to išlo s Polly. Snažil sa, vzpieral, dvíhal, skrátka prekonával samého seba, až sa mu to nakoniec podarilo. Šetrne ju preklopil na špinavú hlávku práve vo chvíli, keď najrýchlejšie dieťa vykročilo na chodník. Čakal, kým všetci odídu a potom sa dal do práce. V prvom rade odniesol Púpavku ďalej od cesty, blízko zurčiaceho potoka. Na tomto mieste začal predvádzať svoje lekárske skúsenosti. Najprv Polly umyl. Potom jej zvláštnou kombináciou pôdy a vody vyrobil masť, ktorou ju následne natrel. To bolo všetko, čo pre ňu v tej chvíli dokázal urobiť. Od vyčerpania klesla jeho stonka vedľa Pollynej a spoločne spali, až do nasledujúceho dňa. Lollovi na chvíľu prebleslo hlavou, ako sa s Polly dostanú domov, ale hneď tú myšlienku zahnal, lebo bude naozaj veľký úspech, keď sa Polly vôbec z toho dostane zdravá a živá. Zobudil sa na zvláštne nadhadzovanie. Poobzeral sa a videl mihajúci sa svet okolo neho. Bežali rýchlosťou vetra a Lollo spoznával utekajúcu prírodu navôkol. „Čo to prepána je?“ zvolal nevedno komu.
„Som Lojzo. Vraj ti o mne jahody rozprávali. Neboj, tvoja kamoška je hneď za tebou. Už sme skoro pri tvojej čistinke. Pod stromom, mám pravdu? Bežali sme celú noc. Spali ste, ako zabitý. Tvoja kočka sa na chvíľu prebrala, ale hneď nato zaspala. Chudina, vyzerá, akoby ju otĺkli do nemoty.“ rečnil zajac.
„Počuj, poznáš čistinku, kde bývajú snežienky?“ Lollov hlas znel sklamane.
„Ale áno, prebehli sme pri nej už pred piatimi hodinami. Prečo?“ Lojzo si z toho zjavne nič nerobil.
„Ále nič, nechaj to tak.“ pošepol Lollo. Bol sklamaný, Už od rozlúčky s Kristy sa jej nevedel dočkať. Nevadí. Asi to tak malo byť. Potom sa už venoval len Polly. Počas prestávky ju znova natrel masťou, dal jej vodu a jahodu. Trošku si zajedla, ale rozprávať nevládala. Nasadli na Lojza. Nasledoval posledný úsek cesty. Po pol hodine Lojzo zahlásil ,že už vidí ich dedinku a vzápätí zosadali.
Lollo aspoň miliónkrát ďakoval Lojzovi za všetko, čo pre nich urobil. To sa k nim už hrnuli všetky kvietky a s radosťou ich vítali. Tlieskali Lollovi a zajacovi, objímali Polly a svorne sa tešili. Keď sa dedinské osadenstvo pobralo do svojich domov, Lollo pošepol Lojzovi. „Lojzo? Mohol by som ťa o niečo poprosiť?“
„Hmm?“ zaujímal sa zajac.
„Mohol by si ma niekedy zobrať do lesa? Aby som sa povozil a tak.“ prehováral zajaca Lollo.
„Áno, za tou snežienkou by som ťa mohol zobrať. Alebo ti počarovali sedmokrásky?“ vyzvedal Lojzo. Popod ňufák sa však usmieval. „Môžem, ty môj malý hrdina a s radosťou. O rok o tomto čase!“ zvolal. Lollo mu v duchu ďakoval a sledoval jeho vzďaľujúci kožúšok.
V meste sa od tejto udalosti nezmenilo skoro nič. Iba pribudla nová fotografia v sieni slávy. V Lollovom živote sa toho naopak zmenilo veľa. Každý rok navštevoval jahody, sedmokrásky a milovanú Kristy. O pár rokov vyrástli a stali sa z nich dospelé kvety. Skúsenosti Lolla naučili nedodržiavať nezmyselné pravidlá, a tak jedinou tradíciou bola každoročná cesta naprieč lesom na Lojzovom chrbte.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár