Keď mám radšej tiene...ako ľudí

Jedna z tých nocí, keď som opäť utekala. Vybehla som na ulicu v záchvate hnevu, vzrušenia, tak trochu stratená v emóciách. Ihneď som pocítila zimu a vlhko, ktoré znásobovala noc. Bolo ticho, mesto dávno spalo. Sem tam som ešte zahliadla tiene, ktoré sa mihali, ktoré nepatrili žiadnej konkrétnej osobe, ale boli, boli súčasťou tohto mesta tak, ako aj jeho anonymita. Úzke chodníky vedúce pochybnými uličkami, rozkopané cesty čakajúce márne na zaplátanie dier. O áno, toto mesto bola jedna veľká nezplátateľná diera.
Kráčala som pomaly, chlad betónu mi dráždil bosé nohy. Vietor udieral do tváre, severnou silou a strapatil mi vlasy do stratená. Lenže v žilách sa mi neprestajne hromadila horúca krv. Ani neviem, čo ma tým mestom tak poháňalo ďalej. Jedným buchnutím dverí som nechala všetko za sebou. Vzdala som sa všetkého materiálneho. Bolo mi to jedno. Zrazu som patrila k tým tieňom. Polonahý hlupák utekajúci pred svojim osudom.
Nie neplakala som. Hoc sa mi duša triasla slzami. Netúžila som po žiadnych sentimentálnych objatiach, ani rozhovoroch. Netúžila som po ľuďoch, ale po prízrakoch, ktoré sa skrývajú rovnako ako ja, ktoré utekajú, ktoré nenávidia, držia v rukách nôž rozhodnuté ochrániť svoju samotu. Tentokrát som vedela, že sa nemusím báť, pre tento okamih ma chránili, sprevádzali, rozumeli.

Už hodnú chvíľu som počula kroky, znejúce za mnou. Cítila som jeho pach, jeho osobu, jeho napriahnutú ruku, ktorou sa ma pokúšal uchopiť. Strhol ma na stranu a pritlačil k múru.
„vráť sa domov!“ prehovoril.
Zasmiala som sa, hlasno a ešte raz a znovu. Vedela som, že to neznáša, keď sa mu vysmievam rovno do tváre. Nepovedal ani slovo. Len hľadel priamo do očí. Jeho ruka pomaly zvierala silnejšie a silnejšie moje hrdlo.
„Pusť!“ vykríkla som.
Päsťou buchol do múru. Strčila som do neho všetkou silou, akú som ešte nazbierala. A znovu som sa rozosmiala. Tentokrát nie, on mi už nemôže ublížiť. Nie naozaj. A vzápätí rana rovno do tváre. Pocítila som v ústach sladkastú chuť vlastnej krvi. Zošuchla som sa po mure dole na zem. Hlavu otočila do hora a hľadela do jeho tváre. Bola pokrivená, nepríčetná, tak cudzia.
„Prepáč, vieš, že to som nechcel“ čupol si oproti mne. Pohladil ma po vlasoch.
Viem je to choré, morbídne, ale ja som ho stále ešte milovala. Bolo jedno koľko rán mi uštedril, koľko faciek som si vyprovokovala, pri jeho impulzívnej povahe, nedokázala som sa tým chorým citom nikdy ubrániť.
Sedeli sme tam na zemi uprostred ničoho. Tentokrát nie, už nemôžem ísť späť. Bol čas opustiť tiene.

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu