Aj za tú cenu, ktorá je občas pritrpká, keď sa dieťa rozhodne cítiť priveľké, prisilné. Kričí, ziape rozdáva rany a skúša ísť tak ďaleko, ako len dokáže. A keď sa neubráni, zostane ležať na zemi. A vtedy si opäť praje, aby prišiel niekto, kto ho pohladí po odretých kolenách a pofúka boľavú hlávku. Niekto, kto ho znovu zoberie do náručia a ukáže, ako správne prejsť cez križovatku. A napokon, keď je silný zas uteká, kričí, ziape a rozdáva rany
Aj ja som si myslela, že nepotrebujem lásku. Tú lásku, ktorá vám nedáva v noci spávať, ktorá vám rozbúcha srdce splašene a potom ho tak spomalí. Myslela som si, že si ju nezaslúžim, nie som jej hodná, za hriechy, za bolesť, ktorú som vedela tak ľahkomyseľne rozpútať, nedokázala som ju priať, neverila som, že ma niekto dokáže milovať.
Takú, ktorá je neverná sama sebe aj im, svojim citom, svojim snom. Tá, ktorá radšej zoberie drogy, aby hlúpo na chvíľu zabudla. Môže byť niekto taký milovaný, kto nenávidí sám seba, ktorý hľadá radšej bolesť na rukách ako by sa mal postaviť, vzoprieť sa a zastaviť ten hlúpy kolotoč útekov a schovávania sa. Stačia vôbec slová, myšlienky, gestá, aby človek bol milovaný a dokázal milovať? Ako rýchlo dokáže odpustiť ten, čo chce a túži a ako rýchlo dokáže podľahnúť opäť tomu klamu.
A tak som samu seba presviedčala, že tak to je správne. Že nepotrebujem lásku, nepotrebujem ten cit. Vymenila som ho za chlýpne pohladenia náhodných mužov, za jemné náručia stratených žien a za sebaklam. Naučila som sa sklápať zrak pred zamilovanými párikmi a tváriť sa, že snáď ani neexistujú.
Naučila som sa brániť, každému hlbšiemu záujmu o moje tak chránené ja, naučila som sa úspešne vyhýbať pohladeniu, ktoré by mohlo dačo viac rozpútať. V tej celej diaľke, ktorú som znásobovala vlastným mlčaním, nakoniec nezostal nikto, kto by mi dokázal pofúkať modriny tak ako sú na to ľudia zvyknutí. Odohnala som od seba, všetko, čo by ma dokázalo presvedčiť o opaku.
Muselo to tak byť. Musela som chrániť ľudí pred sebou, pred tím zlým dievčatkom, ktoré sa usadilo v mojom vnútri a chcelo len ubližovať. Chcelo sa mstiť, za staré rany, ktoré kedysi muselo znášať aj keď ešte im vôbec nechápalo. Niekedy, keď ono spí, zablúdim v myšlienkach, v tej slabosti nechám srdce znovu rozbúchať a na chvíľu na sekundu opäť spravím krok k láske. Chyba, ktorou zas ubližujem. Pozerám sa na slzy, ktoré sú tak horúce a pália len kvôli mne a ja ich nedokážem usušiť.
A tak opäť dávam zbohom.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
kosmiklove
15. 12.decembra 2012 13:09
Napíš svoj komentár