Bolesť bola neznesiteľná, pri každom drobnom pohybe sa mi spustil prúd sĺz...
Bola som schopná iba tichého šepotu, ktorý bolo ledva počuť, a keď ma niekto nezačul bola som frustrovaná... s napätím všetkých síl som sa snažila povedať to čo najhlasnejšie...
Aby mi podali pohár vody...
Alebo popravili vlasy...
Alebo hocičo iné, čo si zdravý človek vôbec neuvedomí aké to pre niekoho náročné môže byť...
Zdalo sa mi, že ubehla večnosť.... večnosť medzitým, ako som stále odpadávala do spánku a ako som sa z neho prebúdzala na tie hrozné bolesti...
Večnosť odkedy mala službu prvá sestra a večnosť odkedy som ešte stála na vlastných...
Dva dni... a ja som prvý krát stála na nohách...
Bolo to tak krehké. Celý svet sa točil a vydržala som to asi pár sekúnd. Človek ide proti sebe hoci vie, že musí.
Na ďalší deň som zvládla asi desať krokov a deň potom polovicu chodby.
Na nasledujúci deň som prvý krát jedla. Musela som pri tom sedieť asi 5minút a pripadalo mi to ako nadľudský výkon, pri ktorom som minula asi všetku energiu.
Cítila som sa...zraniteľne a slabo. Prejsť 20 metrov a vrátiť sa naspäť mi zabralo celú pol hodinu! So slzami v očiach a zapieraním sa, že toto už nedám.
Dala som.
Neskôr aj celú chodbu a aj z tej nemocnice som po vlastných odišla.
Dnes už viem chodiť aj dve hodiny vkuse.
A až potom zaspím.
Tá veľká jazva mi to bude už navždy pripomínať.
To, že tento život nemáme v rukách.
To, ako sa nám môže z minúty na minútu zmeniť.
To, ako veľmi zraniteľní sme a ako slabučkí dokážeme byť.
To, že nás pri tomto všetkom drží láska.
To, že nezáleží či sme riaditelia, či sme pekní alebo ako sa obliekame, ani to na akej škole sme, ak sa stane niečo takéto, záleží iba na jednom - či prežijeme.
A v neposlednom rade to, ako som si myslela, že sú to moje posledné minúty a ako som prosila o svoj život...
Presne o ten, na ktorý som nadávala a ktorý som chcela zmeniť.
A dnes ďakujem, že je presne taký, aký je.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
radasapytam
4. 6.júna 2016 22:15
drzim palce!
Napíš svoj komentár