Celé dni bol sám doma. Čítal, premýšľal, bezducho sedel a nechal sa nedobrovoľne zožierať jeho pocitmi a obrazmi, ktoré sa mu nezastaviteľne premietali v mysli ako na filmovom plátne. Jeho indigová duša sa trhala na kúsky, no framforce sa nedostali von.
Na starých kukučkových hodinách zamotaných do bielej pavučiny bolo práve osemnásť hodín a srdce malého chlapca sa znova rozbúchalo. Jeho rodičia sa práve vracali domov a on už vedel čo ho čaká. Výkriky alkoholové dychu jeho mamy, nevrelé tyranizovanie, modriny a neznesiteľné nadávky od jeho otca. Placka bolo to jediné čo od nich dostával. Nebola to láska, úsmevy, pochopenie, a už vôbec nie starostlivosť, ktorú dieťa tak veľmi potrebuje. Modriny mal po celom tele, krik a nadávky trýznili jeho vnútro a on stále len zatínal zuby a zaslzené pohľady upieral do písmen v knihách. Noci boli pre neho najhoršie. Tá čierna a nevidomá tma ho ešte viac skľučovala a vedomie že každú jednu chvíľu môže niekto z jeho krkavčích rodičov vstúpiť do jeho izby, všetko to celé umocniť a zťažiť nekonečné čakanie na ráno.
Takéto noci plné nemých výkrikov boli pre chlapca každodenné. Vždy nadránom sa modlil aby to už na druhý deň večer nezažíval, no sám vedel že je to nemožné a nenávratne sa to udeje. Táto noc však bola presne tá kde sa nič neudialo, ba možno sa toho udialo ešte viac lebo narušenie stereotypu spôsobilo veľa srdcochvejných otázok. Bolo to presne tá netaktná a euforická noc.
Len tam stál v jeho bodkovanom pyžame a pozeral sa z okna. Bez čerstvých modrín a dnešných nadávok. Cítil sa neskutočne prázdno, menej boľavo a akosi zvláštne osamelo. Bol tam sám a nevedel vôbec nič. Nič o tom prečo je to dnes takto. Nevedel či má prežívať eufóriu alebo či má vôbec ešte žiť, aj keď dôvodov na nežitie bolo vždy viac. Vo svojom vnútri cítil strach väčšmi ako inokedy bolesť. Jeho rodičia sa nevrátili a aj po tom všetkom čo mu urobili sa o nich dokázal báť. Najprv si myslel že ich pohltil alkohol natoľko že sa nemohli vrátiť. No tie netaktné noci sa rozrastali a bolo ich čím ďalej tým viac. Chlapec nedokázal priať osamelosť a nerobil nič iné iba hľadel z okna na vychodenú cestičku v tráve ktorá postupne mizla a zarástla žihľavou.
Nečakal to. Bol už pripravený na to čo sa dialo každý deň a nevedel čo má robiť.
Prešiel už mesiac a on sa konečne odvážil vystúpiť von z domu. Neskutočne sa celý triasol, pretože keď to urobil naposledy mal chrbát celý krvavý od pracky na opasku ktorou ho otec vždy zbil. Chvejúcimi krokmi sa nesmelo pohyboval a snažil sa nájsť cestu niekde preč, hocikde preč. Trvalo celý deň kým sa dezorientovaný, nadpriemerne inteligentný a týraný chlapec dostal do mesta. Nepoznal nikoho, nikto o ňom nevedel. Prišiel do parku a sadol si na lavičku. Hanbil sa za seba, v prstoch žmolil gombík z pyžama a pozeral do zeme. Bolo práve poludnie, takže okolo neho prešlo veľa ľudí. Ich pohľady na vyhladnutého chlapca ktorý nebol nikdy šťastný boli rôzne.
Vtedy však išla okolo akási žena. Žena ktorá v jeho očiach videla niečo úžasné a nedokázala sa pri ňom nezastaviť. Spýtala sa ho na všetky otázky ktoré iní ľudia iba zabalili do posmešných pohľadov. Hlas chlapca bol tichý a nesúvislý, pretože dlhé týždne nepovedal vôbec nič a predtým to boli iba bolestivé výkriky. Žena cítila že musí jeho život zmeniť. Sama mala už dve deti ktoré láskavo vychovávala a cítila že aj tento chlapec potrebuje lásku.
Zobrala ho domov, bol to naozajstný domov v ktorom on konečne pocítil niečo silné. Niečo čo mu dokáže vyliečiť modriny, dušu, aj zaslzené oči.
Prešiel dlhý čas kým chlapec našiel odvahu prijať všetko čo mu bolo dávané, no nakoniec našiel naozajstnú rodičovskú lásku a šťastie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
wildrosen
4. 7.júla 2013 12:16
Dobrý štýl, ľahko sa číta, predstavuje, opis je perfektný
Napíš svoj komentár