„...
Na viac sa nezmôžem. Som hlúpa. Som introvert. Malo to byť o inom, no nebolo to dopovedané a tým pádom to bolo stratené. Neviem vlastne ani sama a čom to tu táram, je to proste pocit. Pocit keď v mlčanlivom tichom nájdem milióny prehliadnutých otázok ktoré mohli urobiť všetko úplne iným. Dá sa to napísať no nie povedať. Úvodzovka sa dá prepísať, vygumovať, prekresliť no to všetko by bolo zbytočné. Tá istá skľúčenosť a neistota zostane. Keď si z rozhovoru vyberiem iba to svoje, iba pretvárku ktorú chcem vysloviť a to ostatné sa stráca. Stráca sa skutočná perspektíva, lebo pretvárka je viac.

Veľa ľudí to vie ale nie sú si istý či to vedia všetci ktorým by to mohli vyjadriť. Tak to radšej hodia za hlavu a bojujú s tým umelo prirodzeným ktorým takpovediac nie je čo pokaziť. Ale po čase sa kazí všetko, lebo prázdnota a slepota veci nevyhráva. Nikdy. To čo zostáva vnútri v nás je pravdivejšie ale nik to nevidí. Lebo všetci čakajú že to odkryje ten druhý. Všetci na niečo čakajú a tým tvoria jednu veľkú bublinu ktorá niekedy musí prasknúť. Tá hromada umeliny vtedy exploduje.

Potom je už neskoro sa zamýšľať nad tým že ja, práve ja som mohla byť tá prvá a nečakať. Ale predtým sa to zdalo byť naoko správne. Niekto sa po tom výbuchu zmení, iný nie. Niekto sa zmení k lepšiemu, iný k horšiemu a toho ďalšieho možno zmenia ostatní. A čo ak nie? Ak zostane rovnaký, ba ešte prázdnejší a pôjde úplne inou cestou hoci sa bude zdať rovnaká, no bude stokrát horšia.

Predýchávam. Je to tká modlitba ktorá sa stále opakuje, nikdy sa podľa nej nežije. Vždy sa potknem o rovnaký kameň ktorý sa obrusuje a raz bude tak veľmi ostrý že ma prepichne. Dýcham, no nejde to tak ľahko. Musím sa na niečo zmôcť, do čerta! Zmierniť chvenie pier na rázne slová bez tupej pretvárky. Musím!
...“

Skutočnosť je iná. No von do skutočných úvodzoviek neviem dostať nič z tohto. Je to tak hrozne ťažké, že popri tvrdohlavosti a strachu že nezapadnem a ostanem osamelejšia je toto výkrik do vetra.

Možno to raz dokážem. Ale zatiaľ verím týmto slovám :
„Vyslovené slová zavážia iba vďaka tichu, v ktorom sú ponorené.“ Maurice Maeterlinck

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár