Na zaciatok poviem len tolko, ze som bi. Niektori mi uz aj povedali, ze bisexualita neexistuje, zevraj to je len sebazapieranie. Ale podla mna to nie je pravda a nemam dovod klamat sam sebe. Jednoducho v mojich kriteriach pri hladani partnera nie je obsiahnuta polozka pohlavie a to preto lebo mne nezalezi na tom ake ma pohlavie ( mam na mysli ci je muz alebo zena ) Je to az take hrozne? Lebo podla mna su ovela horsie veci.
A co moze byt horsie? Predsa neopatovane zamilovanie. Nemam na mysli zalaskovanie ale to skutocne.
Zalaskovany som bol vela krat ako azda kazdy normalny clovek . V rannej puberte to boli len dievcata. No postupom casu sa k tomu pridavali aj osoby rovnakeho pohlavia. Nikdy ma to nejak nevystrasilo. Nemal som nejake velke problemy s tym. Jedine co mi vadilo bolo to, ze by ma druhi odsudili ale ja som bol so sebou spokojny a nepocitujem potrebu sa s tym chvalit. Nebranim sa vtahu ani s muzom ani so zenou.
Ale skutocne zamilovanie bolo len do muza. Iba do jedneho.
Toho dotycneho som dovtedy osobne nepoznal ale pocul som onom vela. Nikdy som ho nejak neregistroval az do toho osudneho vecera. Ako je mozne, ze ma niekto dokazal zaujat az natolko behom sekundy? Ako je mozne, ze sa mi niekto dokazal drzat v hlave ako kliest a to vyse roka? Ako je mozne, ze som sa dokazal pre toho cloveka az tak obetovat?
Zacalo sa to pred vyse rokom. Dovtedy som nevedel co znamena realita.
Bol som snílek...vždy som sníval o tom, že sa zamilujem do toho pravého dievčaťa ( časom sa to rozširilo o muža ) , s ktorým si nájdeme spoločnú reč a spoločný humor.
Och mali by ste vidieť aký som bol romantik. Nechcel som hladať vzťah nasilu a tak som všetkému nechával voľný priebeh.Raz prišiel ten okamih..okamih, ktorý bol silnejší než som si dokázal kedy predstaviť.
Šiel som s kamarátmi a rôznymi dovtedy absolutne neznámimy ľudmi na chatu kde som spoznal "jeho". "On" bol ten, ktorý dokázal zastaviť čas.
Na chate sa pilo, jedlo a tancovalo. Zrazu mi niekto povedal, ze mam ist pomoct do kuchyne cosi odniest. Tak som tam teda isiel a uvidel jeho.
Bože bol to okamžik na ktorý nikdy nezabudnem. Mám ho v hlave a premietal som si ho snaď už aj 1000 krát.
Vtedy všetko nabralo úplne iný smer. Stali sa z nás super kámoši, ktorí prežili kopu srandy a zážitkov. Lenže bola tam ta túžba po niečom hlbšiom. Keď som sa po dlhej dobe odvážil vyjsť s pravdou von, dúfajúc, že to dobre dopadne tak to skončilo bohužial veľmi zle. Týždne sa neozýval. V tom čase som bol veľmi nervózny, neustále mimo a maximalne uzavretý do seba. Prečo? Pýtam sa prečo som si musel dobabrať tak nádherny vek ako je 18tka dnami strávenými medzi 4 stenami pozerajúc na fotky? A teraz si predstavte ako mi muselo byť keď sme sa potom stretli po dlhej dobe na jednej oslave. Bolo tazke tam byt.
Po čase ked som však zistil, že to asi nebolo dokonca ani len kamarátstvo. Využíval ma pretože vedel, že mu znesiem aj modré z neba a že koli nemu budem riskovať takmer v čomkoľvek.
Mal som strach...Naozaj som mal strach, že bude pre mna už navždy len on. ale ani neviem ako a jednoducho z tej lásky sa stala NENAVISŤ....
Nenávisť ktorá ma zužuje už len pri myšlienke na neho....ale aj napriek tomu sa mi vždy pri tom rozbúši srdce a zrýchli tep......Je to normálne????
A ozaj musím podotknúť, že už nie som romantický snílek ale realista, ktorý na dokonalú lásku prestal veriť. Ale ktohovie možno ma niečo alebo niekto donúti zmeniť názor.....na druhej strane zazraky sa dejú tak stále je všetko možné
Nakoniec pridavam taky velmi zaujimavy monolog z jedneho filmu ktory vystihuje z casti to co som zazil :
"Prišla som na to, že takmer všetko, čo sa o láske napísalo...je pravda....Shakespeare povedal, že dobrodružstvo sa končí stretom zamilovaných....Oh, aká nádherná myšlienka...Osobne som nezažila nič, čo by sa tomu aspoň podobalo... Ale či veríte alebo nie, Shakespeare hej....Myslím, že o láske rozmýšľam viac než ktokoľvek iný....Som udivená tým, akou silou pôsobí na naše životy....A bol to zase Shakespeare, kto povedal, že láska je slepá.....A to je niečo, čo aj ja viem, že je pravda....U niektorých, z neznámych príčin, .. láska upadá.Pre iných je už stratená.....A potom samozrejme láska môže byť nájdená...aj keď iba na jednu noc...........A potom je tu ešte jeden druh lásky.....Tá najkrutejšia. Ktorá takmer zabíja svoje obete.....Hovorí sa jej nevyžiadaná láska......A v tej som expertom.......Vo väčšine románov sa ľudia zaľúbia do seba vzájomne......Ale čo my ostatní? Čo s našimi príbehmi?......Tí z nás, ktorí sa zaľúbia sami.....Sme obeťami jednostranného vzťahu......My sme prekliaty tými, ktorých milujeme. My sme tí nemilovaní......Chodiace ruiny. Tí postihnutí, čo nemajú právo na parkovacie miesto........Áno, práve sa pozeráte na jednu z nich.....A ja milujem práve tamtoho muža.....Už viac než 3 roky. Ktoré boli najhoršie v mojom živote......Najhoršie Vianoce, narodeniny, Novoročné noci sprevádzané slzami a zúfalstvom......Boli to najtemnejšie roky v mojom živote.....Celý ten čas som bola zaľúbená do muža, ktorý moju lásku neopätoval a ani nechcel.....Oh bože, už len ten pohľad naňho.....Strašné, hrdlo zväzujúce.....Úplne nemôžem pregĺgať.....Samé obvyklé symptómy."
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
fakt bych ho chcela vidiet na fotke.