Pocit, pocit teba.

Len nežným pohľadením sa ťa dotnkúť, tvojej pokožky, teba. Len letmým pohľadom sa na teba pozrieť, na tvoje telo, na tvoje dlane. Do tvojich očí, vášnivých a zmysluplných, do tých štastných a detských. Cítiť čo i len na okamih tú krehkosť, nehu a tú krásu. Vidieť ju. Cítit ju. Cítiť teba, teba celú. Ten pocit, keď sa ma dotýkaš, keď ma hladíš, keď mi venuješ len na sekundu pohľad, ktorý pre mňa trvá minúty. Zo dňa na deň mám pocit, že pre to žijem, že žijem pre teba. Mám pocit, ako keby som tu pre teba vždy bol. Vždy, aj vtedy keď si ma nevidela, aj vtedy, keď som nevidel ja teba.

Niekedy mám pocit, že to všetko krásne čo mám, čo je ešte len chvíľu moje, stratím. Stratím ľahko a v okamihu. Že zavanie vánok a celú, drobnú a krásnu, takú aká si odvanie a už nikdy ťa nevráti. Niekedy, akoby ťa dokázal odvanúť len malý vánok, niekedy akoby si ustála aj ten najväčší výchor. Vždy v tej chvili, pre istotu, mám chuť zovrieť tvoju ručičku pevne, schovať tvoju dlaň do mojej a už nikdy ju nepustiť.

Pocit, pocit teba je krásny a nádherný, je neopísateľný a nenahraditeľný. Niekedy taký silný, niekedy však taký krehký. Je to vetrom? Vetrom, ktorý fúka? Je to tým, že keď nefúka, hľadáme si ho sami? Sami pre to, aby sme si dokázali ako ho spolu zdoláme?
Možno raz na to prídem, možno ani nemusím. Možno sa spolu schováme, schováme sa tam kde nefúka, tam kde nenájdeme žiadny vietor. Pritúlime sa a po troškách si budeme vychutnávať jeden druhého. Navždy...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu