Dospievam pomaly, postupne, ale predsa. Alebo aj o nápadníkoch

Už ma tu asi z tohto života a sveta maloletého človeka drbne. Vážne. Už sú síce tieto udalosti za mnou, no bojím sa čo príde ako ďalšie. Ale hej, šak sa aj teším, šak teda, som mladá a šak teda jasné že čakám čo príde ďalšie.
V bode číslo 1. by som rada uzavrela aférku „netová-naivka“. Vzťah s človekom, ktorého som spoznala cez net a čo podvádzal a čo podviedol(predošlý blog) som v lete ešte na pár dní obnovila, získala také tie spomienky na ktoré človek asi nikdy nezabudne a plače pri nich v netriezvom stave (k tomu sa ešte dostaneme). Potom však, čo som si uvedomila že to skutočne nemá význam a bol to presne v týždeň strávený v Chorvátsku a všetky tie okolnosti spojené s ním ako slnko, more... ovplyvnili moje rozodnutie, že tento ani vlastne neviem čo...vzťah? nadobro a navždy skončím, pretože už aj písmená sú z tej istej kapitoly môjho života unavené a zdrhajú zo stránok. Nesmiem však zabudnúť na skutočnosť, že moje rozhodnutie bolo značne ovplyvnené histerickými výlevmi, nekonečnými nezmyselnými správami, odkazmi a sledovaním na Každej, ale Každej jednej internetovej sieti ,( a som presvedčená, že ak by sa ľudia dali čipovať, ja by som jeden určite schytala,) ženy, ktorá bola sklamaná, oklamaná, zronená, jednoducho zničená asi miliónkrát viac ako ja. Bola som síce teda tak pravo „teenagersky zaláskovaná“ no jej každá deptajúca správa či už na jej, alebo na moju osobu bola ako facka, ktorá ma vracala z toho láskyneba slepej 15tky späť na zem reality, a ja ti vlastne za tie facky drahá slečna dnes aj Ďakujem. Facky sa stupňovali, a psychika moja dobitá si jedného dňa povedala Dosť a skončila to. Hrdlička odletela k druhej hrdličke na druhý koniec sveta a tam si spolu hrdličkujú dodnes, a ktovie ako dlho ešte. Posledná slečnina správa bola tuším niečo v zmysle, že si neželá aby som jej „vernému čávovi“ pisala správy že mi chýba. Za iných okolností by mi asi už vážne rupli nervy a hodila by som si slučku, ale v tom čase, keď ma táto správa obšťastnila, som už strašne dlhý čas nevlastnila Žiadny mobil, a tak som sa len schuti zasmiala, načmárala jej zas nejakú odpoveď, schválne takú, aby polovici slov neporozumela. Oznámila som to aj druhej strane samozrejme, že nech si to svoje zvieratko už drží v klietke a nech tú pubertálnu 15tku už nechajú navždy spokojne žiť, nech sa ľúbia, plodia sa a čojaviemčo ešte, je mi to jedno. Isté je, že tá žena na mne bola v určitom zmysle chorobne závislá, čo mi vzhľadom na náš 6 ročný rozdiel dosť lichotilo, no aj ja mám svoju mieru. A nie každá teraz už 16tka sa môže pochváliť tým, že musela ísť až do Viedne, aby stretla zoči voči svoju sokyňu a to čisto náhodne, vážne to nebolo plánované. Ach ten osud, to vám je niečo tak neuveriteľné. Teda pozdravujem, a čakám ďalšie hrrrrozivé správy, ak si to náhodou čítaš. Prepáč, ale nieje moja chyba, že si všade tam, kde ja. A vypísať sa niekde musím. 
Dostaňme sa teda k bodu číslo 2. „Sladkých kyslých šialených 16.“ Oslava, kedy som ešte nemala oficiálne 16, no tvárim sa že som mala, tam sa to tuším všetko začalo. Ale tie dva veľké tunely, megamocne modré oči a široký úsmev, to som spoznala skôr. Také tie typické každodenné ranné a nočné konverzácie o ničom a vlastne o všetkom, však to poznáte všetci veľmi dobre, až je o tom škoda hovoriť. Týpek čo vyskúšal všetko, o čom som možno ja kým som ho nespoznala, ani nepočula. No a bol na tej mojej 16tine slávnej, kde som sa ja prvýkrát dnes už hovorím „slabo opila“(rum už nemôžem ani cítiť) , kde som si asi aj prvýkrát zapálila aj to legálne, aj to nelegálne a kde som si to proste asi prvýkrát užila na 120% a nič neriešila. Okej, okej, ranné hodiny so sebou prinášali netriezve slzy plné spomienok ale len na chvíľu. Bol tam predsa on a on mi na to že: „nie nie sú všetci rovnakí, ty si len skrátka mala smolu, vykašli sa na to, poďme si ľahnúť, si už opitá, hlavu máš v opare alkoholického smútku.“ .Prepálená mikina posledným ohorkom, nešikovné kroky ako tie prvé detské hore po schodoch. Posteľ, smiech, dotyk, bozk, končeky prstov zakvačené v tých druhých. V tej chvíli mi ani skutočnosť, že ležíme traja (ja, on a kamoška) v Rodičovskej posteli , absolútne neprekážala. Chcela som tam len byť, držať ho v objatí a zaspať. A hoci už svitalo a ráno mi bolo tak poopicovsky zle, bol to môj najkrajší spánok v živote, najkrajšia noc, ráno. Pozor! Nemal žiadnych 22, mal zdravých 18 rokov. Stretli sme sa potom ešte asi dva- tri krát. No niekde sa stala chyba. Asi mi už začala chýbať nejaká iná konverzácia ako o halucinogénnych hubičkách, zelenej rastlinke a tak podobne. Stratili sme kontakt, asi už navždy. Našiel si o mesiac na to priateľku. Nie mne to nevadí pretože mi ten človek dal jednu z najkrajších spomienok a asi som len potrebovala opäť uveriť skutočnosti, že chlap s vami nelezie do postele vždy so zámienkou sexu. (o čom ma môj bývalý presviedčal pol roka neustále) Takže...znova spomienka, smiech, radosť, asi aj vďaka že som niekoho tak...pre mňa iného mohla spoznať. Neviem, či som bola jediná, čo v tom videla budúcnosť, no isté je, že je to opäť niečo, na čo sa tak ľahko nezabúda. S odstupom času vidím, že možno aj ja som tá, čo urobila chybu, no ale...čo by sme to boli za ľudia keby sme nerobili chyby. Aj stretnutia s tak inými a „sešlahanými“ ľudmi vám niečo dajú, mne teda určite. Som toho názoru, že oni si skutočne dokážu užívať život, len nie všetci to vidia tými správnymi očami.

No a 3tí bod tak v skratke. Lebo to bola len jedna noc. Že som sa dostala na byt na východe a tam som spoznala týpka ktorý ma asi očaril tým že ma neočaril ale mi očarilo víno v hlave a tak ma asi preto očaril. Tento týpek bol presne charakter „viem že ťa zbalím, som si tým istý že mi neodoláš, pretože mne žiadna neodolá“ . Bol to vtedy halloweensky žúr, a ja som sa nedobrovoľne obliekla za mačku, ktorá v mužoch vyvoláva túžbu či už sexy pôsobí, alebo nie, čo bol môj prípad. A tak som sa tam strašne, proti svojej vôli hrala na „tajomnú mačičku“ a vedela som, ako to skončí. Aj on to vedel. Asi práve preto mi to príde tak nezáživné. Isté je, že mal opäť nádherné oči, strašne falošne sa smial, mal jemné strnisko a veľký nos. Stále mi nalieval a od momentu kedy vstúpil do bytu ma balil, či už trápnymi rečami, alebo pohľadmi . Zrazu sme však na byte obaja netriezvi zostali sami dvaja a mňa sa zmocnil strach, že sa okrem bozkávania pokúsi o niečo viac. Aj sa pokúsil, začal Rozprávať. A tak sme tam sedeli v tme, rozprávali sa a opito smiali. Hovoril mi niečo v zmysle, že na mňa nikdy nezabudne, že nesmiem ani ja a že či si dám cigu a ja že nie, že nefajčím a on že v tom prípade už ani on nebude. „ja, ja keď som sem prišiel, hneď ako som sem vkročíl a uvidel ťa, hneď som vedel že niečo bude.“ A ja som sa zasmiala, posadila sa a povedala „ keď si prišiel, bola tma.“ A tým som ho chvalabohu umlčala. A potom už Vďakabohu prišli ostatní. Posledná veta ktorú mi povedal bola: „ja ti tie šnúrky tak zaviažem, že si to navždy zapamätáš, ešte nikdy som nikomu neviazal šnúrky“. Zase pekná noc, ktorú som oľutovala len v momente, keď mi na nete písal v slovách W a Q. Pokúsil sa o to len raz, potom už na mňa naveky zabudol.
Všetci zabudnú. Pamätajú si ma, no zabudnú. Život teenagerskej hlavy je tak pestrý. Kiežby trval navždy.

 Je to možné?

21 0 0 0 0

Komentuj

62 komentov k blogu