Nemenilo sa. Vôbec nič. Okrem myšlienok v mojej hlave, kedy som si uvedomila, že takáto zatrpknutá skrátka byť nemôžem. A že aj z toho nezáživného si musím
vytvoriť niečo výnimočné.
Že aj z momentu, kedy som vkročila do ambulancie očňáka, už na pohľad plného iba obedu v žalúdku a človeka, ktorý akože na mňa pozrel že akože slečna keby ste nebola slečna a tak milo sa nepozdravila a neusmiala (o čo sa snažím vždy) tak vás odtiaľto aj rovno vyhodím a je mi jedno že mám ordinovať ešte štyri hodiny, som si dokázala vyťažiť viac. Štipku drzosti.
"Nó, jakože, poriadne tam polož tú hlavu, nechápem, si nikdy ešte nebola u očného či jako?" Vydrž ešte chvíľu, si ešte odpijem z kávičky, šak teda, ju nebudem piť studenú" Chvíľu som ho sledovala, rozmýšľala, či je fakt taký hnusný, že vidí že tie oči už dlhšie mať otvorené nemôžem a slzy mi z nich vytvárali už nový prítok Dunaja, alebo je naozaj sprostý. Nech už mal ktorúkoľvek z týchto vlastností, postavila som sa, usmiala, oznámila že nech si tú kávu dopije v pokoji, že mne tie už asi dvojmesačné neutíchajúce bolesti hlavy snáď prejdú do ešte väčších a že ja sa tu teda stavím, keď úplne oslepnem. Alebo mu o 30 rokov pošlem moju žiadosť o rozvod s veľkými písmenami, že je to iba jeho chyba, pretože keby boli dioptrie, nebola by takáto životná chyba, a ešte by som napísala k tomu poznámku, že jemu vďačím za to, že ma za tie roky žiaden holub neosral, lebo slepý hovno vidí.
Tak som mu tieto moje myšlienkové pochody zhrnula asi do dvoch viet, zaželala pekný deň, začula ako mu pár kvapiek tej kávy ešte stihlo zabehnúť, a cítila pohľad na svojej 157 centimetrov vysokej postave, ktorá, sa neotočila na opätkoch, lebo ich neznáša, zabuchla dvere a poloslepiačky sa vydala ulicami toho nášho milovaného už jesenného mestečka. Schovala som si polku tváre do hrubého šálu, kráčala po listoch ktoré už stihli popadať, chvíľu mala výčitky, potom sa smiala a napokon si povedala jednoduché "noačo".
Vlastne sú tieto moje posledné dni aj o tom, že sa učím povedať a ukázať Nie, lebo ľahko a jednoducho nechcem. A to je dostatočný dôvod. Naopak sa nebránim cestičkám, ktoré sú mi stále otvorené, a ja len potrebujem nabrať trošku odvahy, aby som im povedala Áno. Pretože stále sú to cestičky iné, ako tie k oltáru, keď už na výber človek nemá, a nech už to dopadne zle, alebo dobre, stále je to skúsenosť. Vždy je predsa možnosť vybrať si mať čo chceš, stačí len trošku odvahy.
Veď dnes som už bola u durhého očňáka, ktorý mi tie dioptrie nasadil, milého, usmiateho, pýtajúceho sa na moju budúcnosť. Za čo mal u mňa bezvýznamné, vlastne...mal za to mínus. Prečo sa na to všetci tak strašne často pýtajú? Aj doktorka, ktorej keď som oznámila že ja sa na tú krv ktorú mi berie z mojej ruky pozerať nebudem, že taký pohľad nieje môj obľúbený, začala tému "Čo po škole", aby samozrejme odpútala tú moju krvinechcenú pozornosť, čím ju privolala úplne najviac, a ja som v tej chvíli pred svojimi očami videla svoju budúcnosť plnú krvi, no bolo mi hlúpe povedať jej, že rozmýšľam nad povolaním , no to je jedno. Ale, teraz vážne. Nemám zmysel pre humor. Naozaj mi je hlúpe hovoriť im, že ešte neviem, hoci naozaj ešte poriadne neviem, no vždy očakávajú nejakú konkrétnu odpoveď tak zamumlem niečo v zmysle že "zvažujem niečo umelecké" a koniec. Teda, väčšinou koniec. Až na toho pána, ktorý si na jednej z tých "nezabudnuteľných" osláv, kde som musela zastúpiť maminu, musela si obuť podpätky(!) a nemohla si dať rozťahanú mikinu, ktorú tak milujem, no ktorý si myslel, že som tatova milenka, naozaj zlé, ten so mnou rozvíjal konverzáciu o budúcnosti ešte takmer 10 minút, čo je pre mňa zhovárajúc sa s cudzím človekom iba o mojom živote, naozaj príliš. Veď kedysi som v tom mala tak jasno, a dnes, dnes by som najradšej robila len to, čo doteraz, no nejde to. Nič netrvá večne.
Hej. Ani životnosť mixéra na ovocie, ktorý vydržal dlhý týždeň a dnes mi skoro zhorel v rukách, a ja som sa z neho tak tešila.
(Alebo?) Mňa už večné chvíle bolí žalúdok, asi aj 15 minút dozadu ma bolel. Preto ten krvavý príbeh u doktorky o budúcnosti.
Dopila som šálku čaju z dúšky, aj materinej, tak to asi ukončím. A keď už nič iné, aspoň som sa odreagovala a pokrčila stránku z dnešného dňa, ktorý bol fakt šialený.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár