Vzdy ked sem pridem, napisem nieco aktualne, momentalne, zvycajne cosi co ma polozilo. Ani dnes vecer nesklamem. Hoci som si za posledne dni uvedomila, ze mam okolo seba enormne mnozstvo neskutocne silnych ludi, ktori navonok mlcia, no vo svojom vnutri zohravaju nekonecny boj. S minulostou, co ich zasiahla, pritomnostou, ktora stale trva, a strachom z neistej buducnosti.
Pretoze istota vlastne neexistuje. Nie je.
A ono sa to akosi pravdepodobne v nasom vnutri vyrovnava. Ze kazda skusenost cast z nas vezme, no zaroven nam obrovsku cast venuje.
Castokrat sa ale na venovanu cast, kusok, nesustredime. Hladame kdesi tu cast vzatu, ukradnutu. A potom, ked pride cosi nove, zistime, ze sme aj cosi ziskali. A nas zivot tajne dufa, ze neurobime tu istu chybu, ze sme sa poucili. Lenze to, ze nam zivot zoslal len dalsiu skusku, nie dar, zistime castokrat az prilis neskoro.
Bose nohy, zozltnute listie, dotyky chladnych lucov novembroveho slnka snaziacich sa este zo vsetkych sil poslednykrat zahriat, na koncekoch prstov, nosa, pri priamom pohlade paliace zrak.
A ty vies co pride. Aj ja to viem. Ze odides, daleko, blizko, jednoducho len niekam kde budes mat pocit ze na teba nebudem mysliet. Ze na teba postupne zabudnem. Kracali sme po namesti, a vtedy si nahlas povedal bez naznaku akejkolvek emocie vetu „Vsetci su pominutelni“, a ja som sa zachvela. „Myslis, ze uplne vsetci“? „Tak vsetci nie ale...“ Zvysok bol pre mna nepodstatny. Jednoducho su vsetci pominutelni. V ten vecer sa mi totiz tak tazko hladali slova. Pretoze okrem dlheho casoveho intervalu, pocas ktoreho som sa snazila presvedcit, ze som uplne vporiadku, ze ma ani trosku neprekvapilo, ked si mi napisal, ze je v tom ktosi iny, a ty ma nechces tahat za nos, lebo si ma nesmierne vazis, hoci toto priznanie bolo vyhlasene na moj podnet, lebo ma uz viac nebavilo cakat, a tvarit sa, ze sa nic nedeje, donekonecna presviedcat samu seba ze som len zbytocne paranoidna. Hoci, ako asi kazda z nas, v kutiku duse som to citila. A bolo to coraz silnejsie. Az som to v jeden letny vecer, sediac na zahrade, s vylozenymi nohami na stole, pocuvajuc crvcky, odchlipkavajuc si z pohara vina, nevydrzala, a rozhodla sa vyriesit nekonecny labyrint vo svojom zmatenom vnturi. A prislo to. . No a nakolko som na tieto rychle nahradenia zvyknuta, este v omnoho silnejsom vydani, nespravilo to so mnou takmer nic. Mohlo to byt sice aj bez vymenovania suhrnu vsetkych dobrych vlastnosti, ktore by mal clovek mat, frazy ako : si pekna, mila, zlata... Cim to iba zhorsil. Ale jednoducho by to neslo. Mam inu. A tak som to prijala. Lebo mi nic nevzal, iba mi strasne vela dal.
A prave preto sa potom jedneho dna asi este vratil. Lebo si uvedomil, ze mi vlastne nic nevzal, a rozhodol sa ze to musi zmenit.
Druha sanca.
Na pockanie. Zasijeme roztrhane, zlepime kusocky rozbiteho. Lebo je pravda, ze zakazdym ked niekto len tak odide, zostane aspon kusok prazdna. Aspon ten malicky kusok, pretoze hoci mi dal vela, mala som pocit ze by mohol dat teste viac. A tak som povolila. Pochybnosti o sebe samej ci som do toho ja sama nedala malo, ze dam do toho viac, ze chyba je vo mne. Ze ved mi dal to, co este nikto. Take tie malickosti, na akych by to malo postupne vznikat, tvorit sa. Teda som si to myslela, no naucila som sa ze pozvanie na obycajne palacinky nieje bezna vec, ani dlhe prechadzky, pozvania do kina. Ze nikto nechce plytvat zbytocne casom. Ze vsetci chcu vsetko hned, tu, a teraz.
A ako som tam sedela oproti nemu, snazila som sa v jeho tvari najst dovod, preco som tu vlastne opat s nim. A najma, preco tu je on opat so mnou. A mozno stacil len pocit, ze nam spolu bolo fajn. Hoci sa mi tazko hladelo do jeho oci, po case to opadlo.
Nebola som hlupa. Bolo mi jasne, ze ona mu dala kosom. A tak som prisla na scenu ako zadne dvierka. Ale iba ako kamaratka, presviedcal ma, mysliac si ze neviem ako to dnes chodi, ze nic neodide len tak zo dna na den. Mozno som si tym vedome ublizovala. A to je na tom najtazsie. „Najhorsie totiz nieje nevediet. Najhorsie je vediet, no nechciet si to pripustit. Kdesi v nasom vnutri je nam totiz vsetko jasne, no stale verime tomu, ze sa mylime“.
V co spociatku verim, ze si zostaneme len blizki, lebo si skutocne rozumieme, ze mozno chcel byt skutocne len kamarat a nechcel len tak odist, zmeni nahle „dotyk“. Aj nemenovana osoba (pretoze jej meno mi na tele sposobuje zimomriavky zdesenia) kdesi na internete tvrdi, ze „dotyk“ je skratka to nieco, co zahasi v cloveku pocit ze sme dvaja ludia, tuziaci len po nevinnych rozhovoroch. Slovnik na to slovo nema konkretnu definiciu, a ospravedlnuje sa mi za to. No nemusi, pretoze to chapem. Toto slovo sa definovat neda. Jestvuje k nemu len synonymum, a nie jedno.
No a vsetko bude fajn. Skusime to znovu. Nechajme to plynut.Vravela som si ja. On mlcal. Vacsinu casu. Vedel co robi, a stale to vie. Podme na dovolenku, bude to super. Podme ako dvaja nezavisli ludia, co chcu skratka len spoznavat svet. A zaroven aj seba, no to nie je tak podstatne. Ved vies. Bola som odhodlana, kym neprisiel „dotyk“ . No po nom som vedela, ze bud ustupim teraz, alebo vkrocim do rieky po druhykrat. A to som z nej nestihla ani poriadne vyliezt. No tentokrat znelo a vyzeralo vsetko uprimne a skutocne. Zaneprazdnena povinnostami konciaceho studenta, nevnimala som prilis cas ktory utekal. A prazdny priestor, ktory sa opat medzi nami vytvoril. Nechcela som si to pripustit, no bolo to skratka tak. Ze kto ta nahradi raz, urobi to znova. A tak, kedze som mu slubila ze sa nasim planom zacnem venovat hned ako zo mna opadne polovica povinnosti, poslala som mu ponuku, a len tak medzi recou zistila, ze dostal novu, lepsiu, vyhodnejsiu. „Tam bude vtedy a vtedy prilis zima, tam sa neoplati, to je nezazivne“. „Ale vies co, kamaratka ma zavolala do...“ Jasne, rozumiem, preboha taka ponuka sa neodmieta. „Ale nic to este neznamena, neberiem to vazne“. Stihla som si vsimnut totiz, ze z nas dvoch som asi jedina, co berie nieco vazne. Naivna, hlupa, nepoucitelna.
A tak uz neviem, ci clovek dokaze rozoznat ten moment, ked nam do zivota vkroci dar, a kedy je to len dalsia z mnohych skusok v podstate dost podobneho charakteru. Od momentu kedy som stala na uplne rovnakom mieste ako kedysi, ocakavajuc len inu postavu. S rovnakym vysledkom. A je len na mne, ci dovolim, aby ma opat spalila, alebo dokazem zabranit katastrofalnym nasledkom, ublizeniu samej sebe. Pretoze „Najhorsie totiz nieje nevediet. Najhorsie je vediet, no nechciet si to pripustit. Kdesi v nasom vnutri je nam totiz vsetko jasne, no stale verime tomu, ze sa mylime“.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
kikalikinska
18. 11.novembra 2015 03:38
Nuž.. Prišla som, prečítala, zamyslela sa.. A úprimne ti ďakujem za tento príspevok
3
Kým sa nenaučíš vyriešiť túto situáciu, život ti ju bude podsúvať stále. Je to ako hra, musíš vyriešiť 1 level, aby si sa presunula na ďalší.
Napíš svoj komentár