Tí čo ľúbia svet

Nemám rada blogy, naozaj nie. Nemám ich rada z dôvodu, že v dnešnej dobe tie blogy už akosi stratili podľa môjho názoru pravý zmysel. Dnes sú tie blogovačky už len vačšinou že vraj o móde, no v skutočnosti o tom, ako sa „vlastníčka blogu“ predvčerom, alebo včera nahodila, poprípade sa k tomu pripíšu aj konkrétne ceny, ktoré za to vycalovala, a tadá...celeblogerka ako vyšitá je na svete. A v čom je tá originalita, tá výnimočnosť? Keď všetko je mnohokrát na jedno kopyto? Prepáčte, to mi akosi ušlo. Chváliť sa hmotným, to mi je teda „výnimočné“. A pri tom v obyčajnosti je mnohokrát viac. Len to nevidíme. A je jedno, či si nahodím šaty a budem kráčať po meste v lodičkách, alebo si prevlečiem cez hlavu mikinu, dám tepláky a obujem botasky a budem kráčať po kraji cesty. Osobnosť mi to nezmení. Môžem sa cítiť výnimočne v teplákoch a otrepane v lodičkách. Ani ľudský pohľad by nemal súdiť osobnosť podľa toho čo vidí.

No ale nie o tom som chcela. O Afrike som chcela. A presne o tom, že ľudia oblečení v teplákoch a obyčajnom bielom tričku vo mne mnohokrát vyvolali najsilnejšie pocity. Afrika. Keňa. Dva možno bezvýznamné názvy akýchsi väčšich machuliek na mape. No pri tom znamenajú tak veľa. Mne stačilo desať dní života, dvestoštyridsať hodín (matika nieje moja silná stránka) aby som si uvedomila hodnotu niečoho, čo len z diaľky my Európania sledujeme, a častokrát neveríme, že celkom iný svet jestvuje niekoľko tisícok kilometrov od nás. Ale je tam. Je silný, je ťažký, obdivuhodný, chudobný, špinavý, no pri tom tak krásne odlišný. Plný energie a lásky. Plný niečoho, čo sa zo sŕdc Európanov už dávno vytratilo, nevedno kedy. Neexistuje tu princíp „nepoznám ťa= obídem ťa“. Nepoznám ťa, tak sa spoznáme nie?? Či si biely, či čierny. V tej krajine je úsmev darom. Takým darom, ako keď sme mali 5 rokov a pod stromčekom si našli vytúženú hračku. Celý rok, 365 dní sa zahŕňajú darmi, čo nestoja nič, no znamenajú veľa. ÚSMEVOM. Nikto sa na nič nehrá, všetci sú tak sami sebou. Človek v tej krajine nájde samého seba. Mne sa to podarilo. V okamihu, keď moje kroky smerovali po hlavnej ceste, sledujúc neutíchajúci cestovný ruch, kde mikrobusy nezastavujú na zastávkach, ktoré neexistujú, ale pribrzdia, a v momente ako ste jednou nohou dnu, opäť sa hýbu, kde je v 6 miestnom mikrobuse natrepaných možno aj dvadsať ľudí , a nikto nekričí a nenarieka, že nemá miesto. Oni sú šťastní . No a ako som tak kráčala popri ceste, sledovala ten ruch, pri tom ženy nosiace na hlavách vrecia plné niečoho, čo uživí rodinu, a postupne sa dostala do dedinskej časti, kráčala pomedzi jednoduché domčeky, a vnímala tú neopísateľnú energiu, hoci to všetko pôsobilo tak chudobne, uvedomila som si, akí sme nevďační. Ako nikdy nemáme dosť, ako nariekame pre nič. Akí sme všetci vlastne prázdni. Keď som kráčala po tej dedine, a zacítila prvý dotyk jemnej dlane tmavej farby a s pokrikom „jambooo“ sa ich postupne pridalo behom pár nanosekúnd aspoň 20, moje vnútro zaplavilo toľko krásnych pocitov, toľko lásky a radosti, koľko som nepocítila asi ešte nikdy. Motýle v bruchu, asi ako keď dostanete v prvej triede základnej školy list s otázkou, „či budeme spolu chodiť“ a bolo tam tých motýľov asi tak milión. Pocit že necítia rozdiely, nech si akýkoľvek. Že si pre nich vzácnosť. A vtedy si človek uvedomí svoju hodnotu, ktorú v každodennom živote, chaose a neporiadku nedokáže nahrabať. Ako je teda možné, že aj napriek neporiadku, a chudobe, ktorá tam prevládala, tam mal každý jeden tak neopísateľnú hodnotu? Netvrdím že ma nebolelo vnútro keď som sledovala tú chudobu, no v tej chvíli som si to akosi neuvedomovala. Pretože všetci boli usmiati, nevykazovali žiadnu známku utrpenia, hoci možno naposledy videli niečo hodné na jedenie pred týždňom, ak nie viac. Tak presne tu som našla samú seba. A ak niekto tvrdí, že žiadna láska netrvá večne, tak ja tvrdím, že trvá. Len ju nevidíme. „A sestra, nabudúce keď prídeš, vezmi si so sebou aj dieťa, ukážeš mu Slovensko. Nezabudni“ Objal ma so smiechom a poslednými slovami kamarát sprievodca po dedine, ktorý lásku k žene a svojej malej dcére opísal aspoň dvadsať krát za tých pár hodín, čo sme boli spolu a zhovárali sa o živote. Tak som si povedala že či už sa tam vrátim ako dobrovoľníčka, ako človek, ktorý skrátka túži pomáhať, vrátim sa tam. Nie s túžbou spasiť svet, ale pomáhať tým, ktorí si to naozaj zaslúžia. Našla som sa tam. And I promise, I will never forget.

 Skutočný príbeh

12 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu