. Zrazu vidím, že hoci sme si tak blízki, každý z nás, resp. každá z nás, si našla niekoho bližšieho. Každá, okrem mňa. Teda, pokiaľ nerátame zblíženie sa so samou sebou. Myslím, teda hlavne za posledné týždne som si uvedomila, že ak nehodím za hlavu určité udalosti, spájajúce sa s konkrétnymi osobami, s ktorými som ešte začiatkom mesiaca strašne túžila obnoviť aspoň na chvíľu kontakt, chcela vedieť, ako sa majú dnes, čo robia zajtra a možno sa pozrieť vzad, aké to bolo vtedy,keď sme sa spoznali, až keď som zistila, že túžba stretnúť sa bola skutočná len z tej mojej strany, a z tej druhej už dávno vyprchala, až vtedy som si skutočne uvedomila, že treba urobiť kdesi obrovskú bodku a hodiť za hlavu niečo, čo už dávno nemá budúcnosť, ani v skutočnosti nikdy nemalo, len v tej mojej hlave hlúpučkej mladučkej. A teda ma omrzeli aj frázy že som prvá na ktorú myslí keď vstáva, a posledná keď zaspáva, ktoré ma samozrejme obšťastnili vo chvíli keď už som ja danej osobe nevenovala ani jedinú myšlienku, no boli dni, kedy som si tie frázy do noci čítala aj desaťkrát a nechcela uveriť, že som taká krava, a on taký klamár. No odišlo to, už pri nich nič necítim, už na ne nehľadím. Už je mi to totálne jedno, tak skutočne. Alebo ľudia, ktorí mi sľúbili kávu, no keď sa ozvali
ak sa vôbec ozvali) asi dva týždne na to s otázkou, či by sme niekedy neskočili na kávu, len som sa ironicky zasmiala, a v duchu si povedala: "už nikdy". Každopádne, keď som sa na tú kávu aj s niekým dostala, vyzeralo to asi takto: "Pochváľ sa, čo máš nové, ako sa ti darí v práci?" "Aaale, darí sa, len si musím zvyknúť,vieš, uvedomujem si, že nemôžem žiť navždy z rodičovských financíí, hoci mám len 16, no chcem sa učiť zodpovednosti, a baví ma pocit vyčerpania. Zatiaľ" Usmejem sa a odpijem z kávy. "Hm,tak to je fajn. Fúúú Anet, ale ja som mal taký piatok minulý že..." Zadívala som sa na stôl úplne na kraji kaviarne a všimla si čokoládu, ktorá tak prúdom tiekla dole po kopčeku zmrzliny v pohári. "No a tak sme spolu začali piť vodku, a tá baba bola zrazu len v podprsenke" Ten kopček je žltej farby, teda je buď banánový, alebo vanilkový. Bude vanilkový dajme tomu. Ale tá čokoláda, to je už iná storka. Tá môže byť mliečna a jemná, a teda nevinná, no pri tom tak sladká, ako každá prvá láska. Alebo je horká, na nervy, taká trpká, no pri tom upokojujúca, ako láska, v ktorej len prežívate, čakáte a neviete sa dočkať konca. "No a potom sme sa obliekli, boli možno dve v noci a ja som jej s pokojným svedomím povedal, nech ide sama domov, a už sa jej nikdy neozval, hoci ona sa o to pokúšala niekoľkokrát." "Bude horká" Usmiala som sa a povedala svoje myšlienky nahlas. On sa začudoval, na chvíľu sa tváril urazene, nakoľko pochopil, že mi boli jeho sexuálne zážitky viac než ukradnuté. No potom, čo som sa vyhovorila na únavu, ďalej veselo pokračoval. Takže sa vôbec nezmenil.
Bola horká, určite áno. Horká, asi ako rána v ktoré už dva týždne vstávam a chodím teda do roboty. Šla som tam s pocitom, že si skrátka idem zarobiť, len zarobiť, no v okamihu ako som vstúpila do skladu, či na svoje oddelenie, vedela som, že si z tohto prostredia odnesiem vo svojich myšlienkach úplne nový príbeh. A tak aj je. Prešli dva týždne, a tak ako som si myslela, že sa do vzťahov na predajni medzi kolegyňami o X liet staršími ako ja, nezapletiem, tak som sa zaplietla. Samozrejme ´, len ako poslucháč, uvedomujúc si, že nás ľudí jednoducho ohováranie za chrbtom nikdy neprejde, či máme 13, alebo 40. A to som sa na ten moment tak tešila, nakoľko ma nikdy nejak extra nebavilo riešiť životy druhých, len v momente, keď potrebovali pomoc. No dobre, preháňam. Veď ktorá, najmä žena, (nech opačnému pohlaviu príliš nekrivdím) v živote neohovárala.
Taktiež ma fascinoval moment, kedy som sa brodila uličkami nekonečného skladu a ako hlavný skladník ma privítal človek ako z filmu. Postarší, s plešinkou a veľkými okuliarmi, s mleným výrazom v tvári. V tom momente, hoci som už mala slzy na krajíčku, úplne spotená, s otázkou v očiach "Bože kam teraz. Bože prečo vlastne" som sa úprimne usmiala, a moje oči sa rozžiarili. Ako si ja z obyčajného dňa, dokážem vytvoriť príbeh. No bola som na seba hrdá, keď som už na druhý deň sama našla uličku, a tlačila vozík asi s desiatimi krabicami. Tešila som sa, že je zo mňa opäť samostatná jednotka. Občas ma možno teda zamrzí, že nemám bližšiu osobu, akou som ja sama sebe, no na druhej strane si uvedomujem, že nič netrvá večne. Dnes vyzerajú šťastne, zajtra možno dve zlomené srdcia odkráčajú opačnými smermi. Teším sa, že si našli spriaznenú dušu, no najdôležitejšie je, udržať tú svoju pohromade. Neplakať, že nemám s kým sledovať dažďové kvapky, ale tešiť sa, že ich môžem sledovať sama, so svojími myšlienkami. A čo je najdôležijtejšie, tešiť sa zo šťastia druhých a vytvárať si tak to svoje.
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
georg21
23. 7.júla 2014 00:11
Pekné, pravdivé... príde čo potrebuješ...
Napíš svoj komentár