- Milovať dokáže predsa každý.
- Dokázať neznamená vedieť. Spoločnosť nás milovať nenaučila, ukázala nám iba ilúziu lásky.
- Nerozumiem.
- Ukážem ti to na príklade. Určite si už zažil neopätovanú lásku. Najprv si cítil bolesť a smútok. A možno neskôr sa tieto pocity pretransformovali v nenávisť a hnev. Alebo si si našiel druhú, aby si nezostal trpieť sám. A tak ste trpeli obaja. Ty, pre tú, s ktorou si nemohol byť. A ona pre toho, s kým bola, ale chcel byť s inou.
- Možno to tak bolo.
- Trpel si, pretože si mal očakávania. Veril si, že jedného dňa budeš držať jej drobnú dlaň a pozorovať krajinu z výšky. Že sa na teba pozrú jej zamilované oči a pery jemne dotknú tvojho čela. A potom si veriť prestal. Nenávisť zaklopala na dvere. Otvoril si ich. Ale stále si sa necítil lepšie. Milovať znamená neočakávať. Neočakávať od lásky, že bude opätovaná. Tam kde niet očakávania, sklamanie nenájdeš.
- To sa ti ľahko hovorí. Prakticky je to nemožné. Ak ku nej prechovávaš city, najväčšou bolesťou je, že s tou, čo pohltila každú myšlienku a nahradila ju svojím obrazom, svojím hlasom a úsmevom, ktorý vidíš v jej očiach, keď sa teší, chôdzou tak charakteristickou, že by si ju spoznal aj z diaľky kráčajúc nočnou ulicou, nemôžeš byť. Prípadne môžeš. No nemôžeš sa jej dotknúť. A ak sa odhodláš, dotyk zostane neopätovaný. Ešte horšie je, ak raz ochutnáš sladkastú chuť jej pier a omámi ťa vôňa jej pokožky a dychu. Po prvej dávke sa stávaš závislý. Dá ti nádej. Prvý a posledný krát, avšak navždy. Je predsa nemožné prestať túžiť žiť v jej prítomnosti. Žiť bez nádeje.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár