Láska a niečo viac...

Kráčala... dlho...sama..., kráčala tmou, bez náznaku akéhokoľvek pohybu, bez náznaku akéhokoľvek života. Kráčala hodiny a hodiny . Stále tou istou tmou. Až sa potkla a spadla. Nevládala vstať, nevládala sa pohnúť. Viečka jej oťažievali, hlava padala na studenú kamennú podlahu toho zvláštneho miesta, kde sa ocitla. A tak tam ležala a vdychovala prach z kameňa pod sebou. Bola jej zima, ale pomaly to prestala vnímať. Leží tam a pomaly vzdáva boj so zimou. A zrazu ju za rameno chytí pevná ruka a ťahá ju zo studenej zeme. Cíti jeho teplé ruky, ale aj unavený dych, aj on kráča... Už dlho. Prepletú si prsty, jemne ju podopiera a kráčajú... ďalej...zas. Nevedia, kam majú namierené, ani to ako ďaleko to je, ale oboch napĺňa istota, že ten druhý je tam... a nie sú sami, že keď sa jeden potkne, ten druhý mu pomôže zas sa postaviť. Keď si už mysleli, že tá nekonečná chôdza nikam nevedie, stalo sa niečo krásne a zároveň ... neuveriteľné... Nadprirodzené...
Masívne dubové dvere. Nevideli nič, len tie dvere. Spolu potlačili obrovskú hrdzavú kľučku. Zavesili sa na ňu a ťahali a ona s hrozným škripotom schádzala dolu a otvárala tie veľké, starodávne dvere. Zalialo ich svetlo. Mäkké a teplé, svetlo tisícich sviečok vo veľkých strieborných a mosadzných svietnikoch. Padlo im to dobre, ale čo ich zaskočilo, bol fakt, že krásna miestnosť, do ktorej sa dostali ,bola obrovská knižnica. A čo ich zaskočilo ešte viac, bolo, že sa konečne videli. Obaja sa strašne začervenali, ale ani si to neuvedomili a v tej tme sa o sebe dozvedeli viac, akoby sa mohli o sebe dozvedieť za dlhé roky na svetle. Ale aj tak si jeden druhého obzerali. A ten druhý nenamietal, pretože robil presne to isté.
Mala dlhé vlasy čierne ako havran a oči ako horká čokoláda mala strašne strápené a smutné. A on? Bol jej opak .Vlasy farby slnka a oči ako letná obloha, oblečený do všetkých možných farieb. Pre oboch bolo zaujímavé, že ten druhý bol presne taký typ človeka, ktorého by si za normálnych okolností ani nevšimli.
Pustili sa do kníh, lebo to, čo mali spoločné, bola posadnutosť nimi. Čítali všetko, čo sa im dostalo pod ruky. Ale tým sa vzďaľovali od ostatných. Aspoň ona. On mal skupinku priateľov, ktorí boli presne ako on. Ona nepoznala nikoho, len pohľad na svet starých romantikov. Tie prehnane sladké verše a patetické vyznania lásky, to bolo to, čo milovala. V tej knižnici nachádzala ,,kúsky´´ aké nevedela zohnať nikdy a nikde. Hltala jednu knihu za druhou ,sem-tam zdvihla pohľad a pozorovala ho. Mal na tvári presne taký výraz ako ona. Užasnutý nad tým, čo má na kolenách a zároveň zvedavý, čo bude na ďalšej stránke. A tak ako predtým unavene kráčali celé hodiny, teraz sedeli v tej knižnici a vedeli, že toto je miesto, kam mali a chceli prísť, ďaleko od skutočného života.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu