Mám takú kamarátku, asi jediná osoba ktorá to so mnou ešte nevzdala. Asi kvôli vzdialenosti, hovorím si, býva v česku takže nemusí moju kokotnosť trpieť tak intenzívne ako ľudia čo sa nachádzajú v mojej bezprostrednej blízkosti.
(Na chlieb s májkou mi sadol nejaký hmyz. Nie, tento text naozaj nebude o ničom, a ak vás naštve, tak si radšej zapamätajte že nebol o ničom a ďalej to neriešte.)
Osoba na ktorej mi počas posledných dvoch rokov záležalo najviac zo všetkých ľudí na svete mi povedala že som najväčší egoista, či egocentrik akého pozná. Myslím že to bol egocentrik, ale myslím že by povedala že je to jedno, že oboje.
A osoba, o ktorej som si od istej doby nemohol myslieť iné než že mi rozumie asi najlepšie zo všetkých ľudí čo som zatiaľ stretol, mi dneska povedala ževraj by som mal byť sebec, že vôbec nemyslím na seba, že som sa porozdával až zo mňa nič nezostalo.
Tak sa z toho vysomárte. Tipujem to práve na ten rozdiel vo vzdialenosti, jedna z nich vo vedľajšom štáte, druhá, ako som dneska zistil, prekvapivo blízko, pomer časov ktoré som strávil s jednou a druhou či už naživo alebo virtuálne nesmierne nevyvážený (nápoveda, tá čo je bližšie a povedala že som egoista jednoznačne vyhráva).
Vzdialenosť je super vec. Prevencia proti ublíženiu a sklamaniu, obojstrannému. Nie, mne asi naozaj nebolo ublížené, aj keď sa tak cítim. Mne je len vracané to čo som spravil iným. Čo som spravil iným? Častokrát ani neviem. Ale hej, o mnohých veciach viem. Ale nie o tom som chcel. Vlastne neviem o čom som chcel, asi o ničom.
Vlastne viem, ale keď som začal písať, tak som stratil odvahu, a tak som odbočil... niekam, a teraz už to nemá smer, len tak sa to snaží blúdiť vo vodách relatívne bezpečných, nekonfliktných, ale napriek tomu niečo naznačujúcich.
Udržať rozhovor na hranici konfliktu, povedať čo som chcel, ale nie tak aby... to mi nikdy nešlo. A tak som prestal hovoriť čo som chcel. Väčšinu z toho.
A zasa konflikt, lebo prečo nič nehovorím. Lebo proste neviem čo. Sú veci ktoré ťa nezaujímajú, sú veci ktorým nerozumieš a preto ťa naštvú, sú veci ktoré ťa naštvú neviemprečo, a potom sú veci také banálne že nie je dôvod ich hovoriť, a okrem toho práve touto, najuniverzálnejšou a najbezpečnejšou kategóriou neoplývam, lebo vznikajú zo života ktorý nemám.
Niekde po ceste sme stratili tie veci ktoré ťa zaujímali, alebo sme niekde po ceste stratili tvoj záujem, alebo v prvom rade ani jedno z toho neexistovalo?
Napriek tomu ťa neviem prestať milovať, napriek tomu že už dlho mi a vo mňa neveríš, ak si vôbec niekedy verila, ale skôr mi príde reálnejšie že proste bola doba keď ti to bolo jedno, lebo keď to ešte nebolo vážne, tak som bol proste spestrenie, a keď to začalo byť vážnejšie tak som bol v prdeli lebo asi na viac než byť spestrením nemám.
Možno by ľuďom prospelo keby sa ma naučili odhadzovať keď zistia že nedokážem plniť účel ktorý odo mňa očakávali.
Vlastne určite, veď vidím. Tak aspoň takto som ti zlepšil život. Naučím sa byť za to rád, sľubujem. Aj keď už to potom asi nebudem ja.
Ale nakoniec, už ani teraz nie som, tak je to jedno.
3:53, idem, nech zas nezmeškám.
(Áno, a nakoniec som ešte raz stratil odvahu, dať tento text tam kam som ho chcel dať pôvodne. Vlastne dúfam že ma tu už nečítaš, že si na to spomenieš možno tak za tri-štyri mesiace, ak vôbec.)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár