Sedím doma pri okne, píšem tento text a premýšľam. Premýšľam o tom, či by som niekomu chýbala keby som odišla, či by za mnou niekto plakal keby som zomrela a či by si niekto povedal „Teraz tu mohla byť so mnou “ keby som tu už nebola. Hlavou mi chodí veľa otázok, ale.. odpovede na tie otázky nikdy nedostanem. Prečo sa to najhoršie musí stať vždy len mne? Prečo vždy musím trpieť a znášať tú bolesť len ja? Keby som tak mohla vrátiť čas. Keby sa to tak dalo a mohla by som byť zase s ním, s tým ktorého tak veľmi ľúbim. A už by som nedovolila aby sa to všetko takto pokazilo. Ale o tom možem len snívať. Už čas nevrátim.. nedá sa to =,(. Toto už nevrátim, ale keby sa vrátil aspoň človek ktorého sme mali všetci tak strašne radi ale opustil nás. Už navždy. Keby sa vrátil aspoň on. Veľmi mi chýba. Myslím že dalšie tieto všetky problémy a sklamania už neprežijem. Asi ho pôjdem pozrieť tam hore odkial sa na nás pozerá a dáva na nás pozor. Myslím že sa ho pôjdem konečne po dlhom roku spýtať ako sa má a ako mu tam hore je.. Už ďalej nevládzem. Už to dalej nejde... V ruke držím žiletku a prikladám si ju na ruku. Zrazu mi celý život prebehne hlavou a mne dôjde že to nemôžem urobiť. Odhodila som žiletku na zem. Jedna časť môjho srdca mi hovorí že ju mám zodvihnúť a urobiť to aby som už dalej nemusela trpieť toto všetko okolo mňa. Ale tá druhá hovorí že ju mám nechať na zemi, pretože tu je vela ludí ktorý ma majú veľmi radi a naozaj by som im chýbala. Možno ich nie je veľa ale aj to málo stačí k tomu aby som sa nezabíjala a aby som žila, teda aspoň kvôli nim. Ak má niekto tiež taký problém, netreba to riešiť smrťou aj keď to niekedy strašne bolí. Neubližujte tým ludom ktorým na vás záleží. Smrťou sa nevyrieši nič, len spôsobíte starosť dalším ludom, ktorý vás mali radi..
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
