nočnú moru,
A niekedy, sa tá nočná mora
stáva skutočnosťou.
Tento príbeh sa začína v meste príšer. V uličkách mŕtvych. V tých slepých uličkách, na mieste obývanom potulnými duchmi, ktorý upadli do zabudnutia ešte skôr, ako ich stihnú zakopať do vlhkej a chladnej zeme.
Tento príbeh sa začína so zvedavcami pri bráne cintorína, chudákmi a zúfalcami mesta.
Stál som pri hlbokej jame vykopanej do zeme. Okolo seba som mal veľa ľudí ktorých som ani nepoznal. No oni mňa áno. Vedľa mňa stála vysoká pani s veľkým čiernym klobúkom a kabátom až po zem. Po pravej strane stála vedľa mňa žena s dlhými blond vlasmi, šatami s hodvábu a v ruke držala zložený dáždnik. Ani jednu som nepoznal no pôvodne to bola moja matka so sestrou.
Vzadu, za všetkými týmito ľuďmi stál nejaký muž, ktorý sa ukrýval v najvzdialenejšom kúte cintorína.
Pôsobí elegantne, na sebe mal oblečené čierne sako a kabát. Široké a mocné ruky v čiernych rukaviciach mu pokojne spočívajú na striebornej rukoväti vychádzkovej palice.
Díva sa na mňa temným pohľadom. Tvár má napätú.
Zreničky v očiach má ako dva čierne uhlíky.
Chvíľku som od neho odvrátil zrak a začal vnímať okolie. Otom som sa otočil znovu k mužovi no ten tam už nebol. Nakoniec som počul už len farára ako sa prežehnáva . Pohreb sa skončil.
,,Nechajme mŕtvych odpočívať. Nechajme ich spať.“ Povedal niekto v dave ľudí.
Začalo pršať. Dážď pomaly začal hustnúť.
Keď som sa prebudil ležal som stále na tom istom mieste, ako keď som šiel spať. Posadil som sa na posteľ a poobzeral som sa po sirotinci. Už veľmi dávno som odtiaľto chcel odísť, no vždy ma niekto prichitil. Rozmýšľal som nad tým každý jeden deň. Nikdy som nemal tú možnosť poobzerať sa po svete, no jeden deň sa mi to určite podarí.
Pozrel som sa na hodinky a bolo pol štvrtej ráno, tak som si znova ľahol do postele. Okolo mňa bola len tma a ticho rozplývajúce sa po izbe. Znova som zavrel oči. Zaspal som.
Keď som otvoril oči, ležal som na zelenej lúke, pri borovicovom lese. Na oblohe svietilo slnko. Všade okolo mňa bolo ticho. Nebolo počuť ani tiché bzučanie včiel či pískanie vtákov. Po chvíľkach sa z lesa ozval škrekot alebo húkanie.
Postavil som sa zo zeme a porozhliadal som sa okolo seba. Nevedel som presne kde sa nachádzam no v diaľke som zazrel starý cintorín s hrdzavejúcou bránou. Rozbehol som sa smerom k cintorínu. No o chvíľku som sa zastavil. Pohreb sa skončil. Zaujala ma čierna postava, ktorá stála pri čerstvo zakopanom hrobe. Bol to ten istý muž, ktorého som predtým uvidel na druhom konci cintorína. Prišiel som potichu k mužovi, no ten sa ani nepohol.
,,Pomôžem vám?“ spýtal som sa potichu muža. No ten sa na mňa ani nepozrel.
,,Toto je len začiatok“
,,Ako to myslíte?“ spýtal som sa potichu.
Po chvíli ticha sa otočil ku mne
,,Nemal si sem chodiť chlapče. Toto miesto pre teba nie je bezpečné. Nemal si sem chodiť. Vráť sa domov.“
,,Ale ja neviem...“
,,Nepočúvaš ma? Choď domov! Les ani mesto už nie je pre teba bezpečné. Pre nikoho z nás. Všetko sa zmenilo a najlepšie bude ak sa sem a ani k lesu už nevrátiš! Obzvlášť ty nie chlapče!“
,,Prečo ja? Urobil som niečo?“
,,Nič si neurobil, no oni si ťa nájdu. Musíš ísť preč!“
,,Kto si ma nájde? Kto sú to oni!?“
,,Začína sa stmievať.. Nie si tu v bezpečí...“
„Prečo...“
„Nevypytuj sa konečne a bež domov! Rozumieš ma!? Utekaj!“
Rozbehol som sa tak rýchlo, že som sa na muža nestihol ani pozrieť. Okolo seba som videl len zelenú lúku pri ktorej rástli vysoké stromy. Medzi nimi to bolo tmavé, ledva som dovidel na začiatok lesa. Pomaly som sa ešte raz poobzeral okolo seba. Po krátkej chvíli som sa rozutekal priamo k lesu. Vedel som, že to nemám robiť, no chcel som vedieť viac. Chcel som sa dozvedieť, prečo je les pre mňa tak nebezpečný. Chcel som sa o sebe dozvedieť viac...
Kým som si stihol uvedomiť, že čím som bližšie k lesu, tým je väčšia tma, slnko úplne zašlo. Vedel som, že cez les sa určite domov nedostanem, no les ma akosi záhadne priťahoval viac a viac. Vedel som, že tam je niečo, no nevedel som čo a chcem to zistiť. Obzrel som sa a išiel som rovno do tmavého borovicového lesa.O pár krokov som prišiel k potoku. Zdola som sa ešte raz pozrel na vysoké borovicové stromy a pred seba.
Už som chcel ísť ten potok preskočiť a vojsť do tmavého lesa, no v tom ma niekto zobudil.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár