Prebrala som sa, no nechcelo sa mi ešte vstávať a ani som nevedela prečo. Vtedy som si uvedomila že tu je až príliš ticho a svetlo. Otvorila som oči a uvidela som modré nebo a na ňom vtáčiky.
To neje možné pomyslela som si a rozhliadla som sa po mieste na ktorom som ležala. Vyzeralo to tam nádherne, krásne stromy farby krásneho malachitu a aj tráva, pomedzi ktorú rástli tie najkrajšie kvety, farieb dúhy, z jedného kvetu na druhý letia krásne motýle a lienky. Potom som pozrela na svoje oblečenie a uvidela som tie krásne šaty. A vtedy som si spomenula na všetko čo sa stalo.
„Nie,“ vydýchla som, keď som si uvedomila čo to znamená „to nemôže byť pravda.“
Uvedomila som si že ak je pravda to čo sa stalo, tak to znamená jedno, Greg tu už nie je a ani nebude. Rozplakala som sa, veď to nemôže byť pravda, on tu musí byť, toto je určite iba sen. Preto som sa hrdo postavila a išla inam, možno by pomohlo ak by som skočila z nejakej výšky a ja by som sa prebrala. Prišla som na koniec čistinky a vošla do krovia, keď som odtiaľ vyšla, nemohla som uveriť vlastným očiam. Pozerala som sa na tú najkrajšiu panorámu krajiny, ktorá nemôže byť skutočná. Videla som krásne polia, lúky, kopce a ten najkrajší východ slnka, no nikde som nevidela žiadnu skalu aby som sa mohla prebudiť a preto som sa vydala hľadať ďalej.
Greg:
Vyskočil som na rovné nohy a v hlave mi rezonoval ten strašný výkrik plný žiaľu, zúfalstva, hnevu no najmä bolesti. V tom hlase som začul Lily a preto som sa porozhliadal po celej izbe. Nechápal som čo sa stalo, keď som zbadal v akom dezolátnom stave je naša obývačka, tak som si spomenul čo sa stalo.
Hneď som ju začal hľadať, nechcel som uveriť tomu, že tu nie je a kde sú vlastne všetci vojaci? Prezrel som celý dom no aj napriek tomu som nenašiel nikoho okrem mojich rodičov.
„Ona tu nie je. Vzali ju preč“ povedal mi otec a objal plačúcu mamku.
„Ale kde ju vzali?“ opýtal som sa.
„Do jej krajiny“ povedal otec.
„Však jej neublížia?“ opýtal som sa so zúfalstvom v hlase.
Otec neodpovedal, len zvesil hlavu.
„Nie“ povedal som, takmer som stratil zem pod nohami.
„Greg...“ snažila sa mamka.
„Nie! Oni jej nemôžu ublížiť. Ja to nedovalím“ kričal som.
„Ani my a preto musíme ísť tam, kam ju odviedli,“ povedal otec „no ty musíš ostať tu“ dodal pevným hlasom.
„Čo? Prečo?“ opýtal som sa.
„Lebo sme si už mysleli že si umrel a nedovolím ti aby sa to zopakovalo“ povedal otec.
„Ale veď kedy som bol v ohrození života?“
„Teraz pred pár minútami sme videli tvoj posledný výdych“
„Naozaj? Tak potom akoto že žijem?“
„To bola princezná,“ povedala mamka „je ešte silnejšia ako sme predpokladali a ja len dúfam že si to neuvedomia aj iný“
„A akú silu ste u nej predpokladali?“ opýtal som sa.
„To nechaj teraz tak. Všetko ti vysvetlíme v krajine Cuoreland“ povedal otec.
Vtedy vybral niečo ako amulet, niečo doň pošepkal a hodil ho na zem, vtedy sa po celej izbe rozlialo svetlo a ja som chvíľu nič nevidel, keď som už videl, zbadal som niečo ako žiariace dvere. Otec ich otvoril a poslal nás dovnútra. S veľkou nevôľou som tam vošiel.
Lily:
Keď som išla po prašnej ceste, začula som akoby išiel voz. Otočila som sa a všimla som si kone ťahajúce voz, na ktorom sedel starší človek. Keď prechádzal okolo prudko zastavil a ten pán si ma prezrel. Keď sa dostal k tvári stratil farbu v tvári, akoby osivel.
„Vaše veličenstvo ste to vy?“ opýtal sa ma „Ale veď kde máte svojich ochrancov?“
Asi si všimol môj ohromený výraz, lebo sa na mňa usmial a povedal „Viete kde to vlastne ste? Učil vás niekto ako sa máte brániť ak by na vás zaútočil?“
„Nie a nie“ odpovedala som.
„Tak to je veľmi zlé“ povedal zamyslene „mohol by som vám pomôcť ja?“
„Bola by som veľmi rada“ usmiala som sa.
„Bude mi potešením“ opätoval mi úsmev „ak môžem, tak vám pomôžem vyliezť ku mne“
„Ale neviem či sa mi to podarí v týchto šatách“ povedala som keď som sa pozrela na svoje oblečenie.
„Nebojte sa ja to vyrieši“ žmurkol na mňa a lúskol prstami a moje oblečenie sa zmenilo na obyčajné dedinské z 19. storočia.
„Je to celkom pekné a aj pohodlné“ povedala som.
„Ja viem je to oblečenie pre poddaných, ale ak by ste sa prechádzali v šatách v ktorých ste boli, tak by vás hneď spoznali“ rýchlo sa ospravedlňoval.
„Ale veď mne sa to páči“ povedala som.
Nastúpila som k nemu a vyrazili sme do krajiny ktorú som nepoznala.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár