Podišiel až ku mne a otvoril drevenú skrinku, na ktorej bolo moje meno a v nej bol ten náhrdelník, ktorý mi chcel darovať Greg, prsteň a diadém, to všetko bolo so zafírom v tvare srdca a nádherne to žiarilo. Podišla k nám aj pani Wiliemsova a nasadila mi to všetko, ja som sa nevzpierala lebo som nechápala čo sa to deje. Ako posledný mi nasadila ten nádherný diadém, vtedy sa v dome rozfúkal silný vietor a moje oblečenie sa premenilo na krásne šaty zafírovej farby ktoré by mohli patriť kráľovnej. Zrazu som si všimla že obaja kľačia a ja s Gregom sme ničomu nerozumeli. Až po čase zodvihli hlavy s ako prvý prehovoril pán Wiliems „Tak dlho sme na vás čakali, princezná“
„Čo? Princezná?“ povedali sme s Gregom naraz.
Greg:
Nechápal som čo to robia a bál som sa že ju vyplašia a keď otec začal recitovať a potom jej mamka dávala tie šperky ničomu som nerozumel a chcel som ich okríknuť nech jej dajú pokoj. Ale keď jej nasadila tú korunku a ona tam zrazu stála v tých krásnych šatách, stratil som reč, ešte nikdy som nič podobné nevidel a vtedy si obaja rodičia kľakli a potom ju otec oslovil „PRINCEZNÁ“ a ja som ničomu nechápal.
„Čo? Princezná?“ povedali sme obaja naraz.
„Vy nie ste normálny“ povedal som.
„Greg keby si len vedel kto je u nás doma, tak by si bol ticho“ povedala mi mamka.
„Ale ja veľmi dobre viem kto je u nás doma. Je to moja priateľka“ povedal som nahnevane.
„Greg nehádaj sa s mamou“ povedal otec a pozrel na vystrašenú Lily „a toto neje len tvoja priateľka, je to aj princezná z krajiny Cuoreland“
„Ale mami, oci prestaňte. Veď sa pozrite ako ste ju vystrašili“ povedal som a išiel k Lily „Neboj sa oni sa asi len zbláznili“
„Naozaj?“ povedala a pozrela na mňa „A ako potom vysvetlíš tieto šaty?“
„To neviem ale určite na to je nejaký rozumný dôvod“ povedal som objal som ju.
„Jediný dôvod je že vám rozprávame pravdu“ povedala mamka.
Vtedy sa otvorilo okno na vrchnom poschodí a niekto vošiel dnu, dovnútra vchádzalo čoraz viac ľudí a išli smerom ku schodom o chvíľu budú dolu a ja neviem čo tu chcú.
Lily:
Greg sa nahneval na rodičov a jeho otec povedal:
„A toto neje len tvoja priateľka, je to aj princezná z krajiny Cuoreland“ až kým nepovedal toto poriadne som ich nevnímala a teraz som z toho mala ešte väčší zmätok ako doteraz. A Greg sa začal oháňať s tým že nie sú normálny a že ma vystrašili a mňa začal utešovať. Ale mne bolo hneď jasné že to musí byť pravda alebo aspoň niečo z toho. Zrazu vietor rozrazil okno na vrchnom poschodí a niekto ním prešiel ale nebola to len jedna osoba, akoby sa cez okno valila celá armáda a mierila ku schodom a potom k nám.
„Rýchlo poďte do obývačky“ zakričala pani Wiliemsova a tak sme ju poslúchli.
Pán Wiliems v obývačke nadvyhol pár dosiek z podlahy a vytiahol odtiaľ meče a každému dal jeden so slovami „Princezne sa nesmie nič stať!“
Vtedy do obývačke vošli nejaký vojaci, prvý, pravdepodobne veliteľ, povedal:
„Princezná pôjde s nami živá a ostatných môžete zabiť“ a zaškeril sa.
Ani neviem ako a začal sa boj žiaden vojak sa ku mne ani nepriblížil, vždy ho niekto zastavil, no bolo nás málo a ich príliš veľa. Zrazu som začula výkrik, hneď som vedela že to je Greg, v zornom poli som zbadala pohyb a tak som sa tam pozrela a videla som ako Greg padá na zem, pri ňom stál veliteľ a úškrnom na tvári. Chcela som sa tam rozbehnúť no nejaké ruky ma chytili okolo pása, tá osoba skočila dozadu a ja som začala padať. Ešte naposledy som sa pozrela na Grega a vtedy som videla ako zavrel oči a vydýchol.
Greg:
Vošli sme do obývačky a otec mi dal meč so slovami „Princezne sa nesmie nič stať“
Hneď som nepochopil čo to chce ale potom som so pochopil. Za každú cenu musím ochrániť Lily. Vtedy do obývačky vošli vojaci a ich veliteľ rozkázal nás zabiť a Lily zajať, ale to ja nedovolím aj keby som mal umrieť. Začal sa boj, meč som nemal prvý krát v ruke, rodičia vedeli že to raz príde a tak ma pripravili. Zrazu som zbadal ako sa ten veliteľ zakráda smerom k Lily a tak som s nim začal bojovať, ale on bol silnejší a preto mi prepichol hruď. Vykríkol som od bolesti a padol som na zem, obrátil som sa a zbadal som Lily a jej zhrozený výraz keď ma uvidela. Zrazu ju niektorý vojak chytil okolo pása a skočil s ňou do diery a vtedy som zavrel oči a naposledy vydýchol.
Lily:
Nemohla som tomu uveriť. To nemôže byť pravda. To sa mi muselo len zdať. On nemôže byť mŕtvy. Alebo žeby mohol?
Toto všetko sa mi prehnalo hlavou a ja som vykríkla.
„GREEEEEEEEG“ ten výkrik ma oslobodil od rúk ktoré ma doteraz zvierali a mňa to odhodilo do diery ktorá viedla ani neviem kam. Vtedy som si udrela hlavu a stratila som vedomie.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár