Musel sa skončiť...
Vymrštila som sa z postele a z rukou na ústach som dobehla ku záchodu.Vracala som.Bolo mi zle a točila sa mi hlava.Už týždeň.Už týždeň si zvykám že k mojím ranným rituálom patrí aj vracanie.
Sadla som si na posteľ a plakala.Nevedela som prečo.Možno preto lebo Will...sa Will správa akoby som bola neviditeľná.Možno kvôli neznámej chorobe ktorá ma núti každé ráno o piatej vstať,aj keď som neustále unavená,a ísť sa vyvracať.
Znova som si ľahla a zaspala.
Zobudila som sa až na otcove volanie z dola že mám vsať lebo nestihnem školu.
Pomaly som zišla dole.
-Ááá.Tak princezná sa nám zobudila-Viem že to povedal ironicky,ale urazilo ma to.Ja nie som žiadna princezná panebože.Mám 14!
-Ahoj oci.Počuj nemohla by som ostať doma?
Otec očervenel.
-Už zase?A prečo?Nie!Pôjdeš do školy a hotovo.
Jasné.Dalo sa to čakať.
V škole ma už čakala Martina.
-No čauko kde si tak dlho?Póóóď o chvíľu zvoní.
Prišli sme do triedy práve na zvonenie.Ja som si sadala na moje obvyklé miesto úplne vzadu pri okne.
Vôbec som sa neunúvala vybaliť si veci.
Spolusediaci ktorého meno som si nepamätala zrazu vytiahol z lavice niečo neidentifikovateľné (asi plesnivú desiatu).
-To je tvoje?-Opýtal sa ma.Nestihla som odpovedať lebo od toho smradu ma naplo a utekala som na dievčenské záchody,kde som vyvracala celé raňajky.
...
POKRAČOVANIE NABUDÚCE!
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Ale celkom sa mi to páči napriek chybám, ktoré tam máš