smútok

trosku depresivne, nemyslis ?????????????

ano a velmi... este mam fotky od kamosa ktore odrazaju naozajstnu tvar jadrovej katastrofy ale to tu moc nechcem davat

Hm brutalne krvave a aj dost smutne hm!

..ale da sa to hm you...

..ale depresivne to je fakt dost:" disappointed:

Zažeňte smútok (nielen z rozchodu)

Zažeňte smútok (nielen z rozchodu)



Súvisiace články



Smútok nie je dobrým spoločníkom, i keď raz za čas sa s ním potýka asi každý z nás. Aj keď je na prvý pohľad všetko v poriadku, občas sa u každého objaví smutná nálada, keď ste ako bez duše a neviete čo si so sebou počať. A nemyslite si, že so smútkom budete bojovať len po rozchode či strate blízkej osoby.



U niekoho vie hlboký smútok vyvolať aj počasie, vážnejšími príčinami sú nezhody s rodinou či priateľmi, hádka s partnerom, alebo neúspech a problémy v práci. Jednoducho je to tak, nie vždy človeku vychádza všetko v živote ako po masle. Ale aj na zlú náladu a smútok existujú „lieky“.



Krok prvý, a najdôležitejší – skôr než sa vám podarí znepriateliť si celú rodinu, priateľov či kolegov, pripustite si, že máte zlú náladu, a potom, namiesto utápania sa v chmúrnych myšlienkach a ľutovaní svojej úbohej osoby, ktorá musí žiť v tomto neprajnom svete plnom zla a nepochopenia, začnite so smútkom a zlou náladou bojovať.



Aktivita lieči

So smutnou náladou sa najlepšie bojuje nejakou aktivitou. Dobré je prakticky čokoľvek, čo vás odpúta od chmúrnych myšlienok. Vo chvíľach, keď potrebujete prekonať akútnu fázu smútku, zavolajte niektorej dobrej priateľke, priateľovi, alebo sestre, či matke, prípadne sa stretnite a rozprávajte. O čomkoľvek – o svojom trápení, plánoch do budúcnosti, spoločných známych,... určite nejakú zaujímavú tému nájdete. Čas pri dobrom rozhovore ubieha ako voda, a vy na konci večera zistíte, že ste sa uvoľnili a svet už nevyzerá byť taký čierny.



V kruhu priateľov

Samota vie byť oslobodzujúca, ak si potrebujete od celého sveta odpočinúť a relaxovať, avšak ak vás trápi smútok, tak samota a zvierajúci pocit opustenosti nie je tým správnym liekom. Len žiadnu pasivitu. Bez ohľadu na to, či vonku svieti zubaté jesenné slnko, alebo prišlo už to „pravé“ jesenné počasie, pokúste sa niečo zorganizovať. Vyrazte s priateľmi na výlet, na chatu, alebo zorganizujte svojej priateľke narodeninovú oslavu. Môže to byť hocičo, dôležité je byť aktívna a zahnať smutné myšlienky príjemnou činnosťou, z ktorej máte radosť.



Smútok rád útočí aj vo chvíľach, kedy vám po boku či na telefónnej linke nemôže práve nikto pomôcť. Vzpruhou vám môže byť čokoláda alebo horúce a dobre sladké kakao. Jeho moc je skutočne zázračná, len si tento liek neordinujte každý deň. Uvarte si kakao a v pohodlí sa usaďte do tepla s dobrou knihou, hudbou alebo filmom a myslite na niečo príjemné, napríklad na letnú dovolenku, more, slnko, pláž a šumenie mora.



Chce to zmenu

Niekedy je treba spraviť za zlou náladou radikálny rez. Začnite so zmenami vo svojom živote. Raz za čas to dokáže človeka mimoriadne vzpružiť. Zmeňte účes alebo farbu vlasov, nájdite si nový šport, ktorému sa budete venovať, alebo sa konečne zapíšte do fitness klubu.



Zmeny môžu byť však aj radikálnejšie. Dlhodobý smútok a nespokojnosť, či nejaký radikálny obrat vo vašom živote, napríklad rozchod môžu byť aj impulzom k zmene zamestnania či zmene bydliska. Neznamená to, že by ste pred problémami utekali, ale dáva vám to možnosť začať odznova, inak, po svojom. Chce to však odvahu.



Je len na vás, aby ste odhadli mieru a príčiny vášho smútku. Niekedy úplne postačí vyžalovať sa partnerovi a požiadať ho o ochrannú náruč, v ktorej sa uvoľníte a zabudnete na celý svet, inokedy treba bojovať so svojím vnútrom a dobrú náladu si vyslovene vydupať.

Smútok v nás

Nedávno mi bolo celkom smutno. Pod kožu sa mi vkradla opäť akási melanchólia a ja som zrazu nemala náladu s ňou bojovať sama. Napadlo ma, čo sa hovorí – ak sa podelíte so svojou radosťou, zdvojnásobí sa, ak so svojím smútkom, rozdelíte ho. A tak som sa skúsila so svojim smútkom podeliť. Narazila som však na zmätok, začudovanie a vysokú hradbu mlčania. Pochopila som – smútok je niečo, čo je neradno deliť. Ani s tými najbližšími.



Všetci sa občas cítime smutní. Múdre knihy tvrdia, že smútok je bežný pocit, súčasť procesu byť samým sebou, byť človekom, prirodzená reakcia na bolestivé okolnosti. Smútok je často spájaný s pocitom straty. Straty vzťahu, straty blízkeho človeka, niekoho, koho sme milovali (či chceli milovať). A možno len straty ideálov, predstáv, či snov. Straty niečoho, čo sme vlastne nikdy nemali.



Smútok ma bolí. Väčšinou sa priženie nečakane, nikým nepozvaný a napriek tomu nárokujúci si stráviť nejaký čas v mojej hlave. Väčšinou ho akceptujem bez otázok. Pretože väčšinu času som predsa šťastná a vysmiata – tak prečo sa sťažovať? Dohodla som sa sama so sebou – ak je občasný smútok daňou za tie ostatné slnečné dni, je lepšie ak sa s ním spriatelím. Vychutnám si ho (či vyžeriem?), aby som naň mohla spomínať iba v dobrom, keď je preč.



Ale občas mám pocit, že akosi nevládzem. Že predsa ak človek dokáže nahlas rozkrikovať do sveta svoje šťastie, svoju radosť a pýšiť sa dosiahnutými úspechmi, prečo by mal skučať sám so svojom bolesťou, keď mu nie je najlepšie? A tak sa rozhodnem pre malý experiment. Posťažujem sa pár blízkym ľuďom so svojim trápením. Poviem im, že mi je na figu. Že mám v hlave zmätok, v hrdle hrču a žalúdok na vode, a budem tajne dúfať, že si medzi riadkami všimnú môj smútok, moju prosbu o ich podporu.



Odozva je zmätená. Stretnem sa so všeličím – ignoranciou, ľahostajnosťou, moralizovaním. Chlapi sú fajn – obrátia celú vec na žart a zabávajú ma dovtedy, kým sa im nezdá, že prejavujem známky radosti a veselosti, ktorú u mňa bežne poznajú. Je zvlášte, že ženy, o ktorých sa hovorí, že sú empatickejšie a dokážu počúvať a vžiť sa do situácie druhého bez zbytočného poučovania, sa skoro všetky do radu prejavia typicky (vraj) chlapsky. Situáciu zľahčia, naznačia, že to preháňam a že vzdychaním nič nevyriešim. Jedna z nich, zlaté stvorenie, sa mi pokúča pomôcť po svojom – škoda, že sa cítiš tak zle, vieš čo, tak ja ti porozprávam, ako mne je teraz fajn a to ťa rozveselí. Smejem sa cez slzy. Ak hladnému porozprávate, ako ste fajn najedený, radosť mu tým nespravíte. Rozhodnem sa jej to povedať. Privádzam tú dobrú dušu k slzám a je mi zo seba hrozne. Som egoista, som hrozná, skučiaca príšera, ktorá sa rozhodla štekať na nesprávny strom. Končím s experimentami. Je mi to jasné – nič horšie, ako deliť sa so smútkom ma napadnúť nemohlo. Stiahnem chvost medzi nohy ako zbitý pes a rozhodnem sa, že podobnú chybu v budúcnosti nespravím. Prečo nie je život aspoň o niečo jednoduchší, prečo si nemôžeme nasadiť naivné ružové okuliare a veriť, že zázraky, rozprávky a empatické okolie, kde žili všetci šťastne, až kým nepomreli, skutočne existujú?



Nedá mi to a strávim pol dňa v knižnici. Večer prehľadávam stránky na internete. “Delenie sa so smútkom” – zadávam do svojho prehliadača a čítam články, názory, úvahy. V jednej diskusii sa niekto pýta rovnako ako ja. Prečo je to tak? Prečo keď sa snažíte s niekým podeliť o svoj smútok, ľudia sa zrazu obrnia proti Vám, nechcú Vás počuť, nechcú o Vás vedieť? Prečo Váš smútok druhých otravuje, zaráža a zneisťuje? Ľudia, ktorých ste považovali za najlepších priateľov sa Vás zľaknú a nepriznajú sa k Vám, až kým ste späť v normále? Ste sebcom Vy, pretože žiadate ich pozornosť, ich podporu, alebo sú sebcami oni, pretože nie sú pri Vás, keď ich potrebujete a Váš smútok či trápenie ich desí?



“Pretože ľudia sú svine”, odpovedajú niektorí. “Nemajú záujem o cudzie problémy.” “Nie je moderné hovoriť o trápení”, hádajú sa ďalší. “Pohoda je cool. Šťastie a radosť za každých okolností. Keď je Ti nanič zalez a nevyliezaj, kým to neprejde.” “Smútok je neslušný. Smútok pripomína tým druhým ich zlé chvíle, na ktoré by najradšej nemysleli.” “Smútok je hrozba, hrozba že sa niečo podobné stane aj im. Nechcú aby ste im to pripomínali.”



Čo človek, to názor. Odborníci sa tvária, že čovek musí byť silná osobnosť, aby dokázal načúvať trápeniu druhých. Znamená to nemyslieť chvíľu na seba, potlačiť svoje ego a svoj strach z nepoznaného. Mať trpezlivosť. Málokto to dokáže. Vidím sama seba, ako pred pár dňami moja známa rozoberá svoje problémy v práci. Po desiatich minutách môj mozog vypína. Nedokážem to stráviť, sústrediť sa. Nedokážem obrátiť jej problém na svoj. Počúvam, ale nepočujem. Usmievam sa a dúfam, že ich šéf dá čoskoro výpoveď a ona bude zase to spokojné, usmievavé žieňa ako vždy. “Som hrozná”, uvedomím si po chvíli. Vodu kážem, víno pijem. Ale hoď kameňom, kto si bez viny…



A navyše - akú reakciu vlastne od druhých očakávame? Väčšina knižiek sa zhodla na tom, že ľudia často nereagujú na prejavy smútku z jednoduchého dôvodu - netušia, čo sa vlastne od nich čaká. Je ľahké reagovať na radosť - uznaním, gratuláciou, či obdivom niet čo pokaziť. Ale čo spraviť v prípade, ak si niekto pred vami vylial srdce z hlbokého smútku? Čo čaká? Čo potrebuje? Ľútosť? Nezhorší to jeho situáciu ešte viac? Tváriť sa, že o nič podstatné nejde? Že to prejde? Radiť? Utešovať?



Pred pár dňami som bola na nepríjemnom odbere krvi. Unavená a zlámaná z neustáleho pobehovania po lekároch som sedela v kresle a čakala na sestričku. Dobehlo mile žieňa, ktoré si za pol minúty získalo všetky moje sympatie. Rozmaznávala ma, rozprávala sa so mnou a desiatkami otázok na telo rozohnala všetky moje čierne myšlienky. Strávili sme spolu dlhých desať minút, kým naplnila všetky svoje skúmavky a za ten čas som jej povedala viac, ako vlastnej rodine. O tom, ako mám všetkého plné zuby. Lekárov aj nemocníc. Ako do mňa všetci stale pichajú a skúmajú a mudrujú. Ako nikoho nezaujíma, ako sa cítite, ste len exotické číslo v inak nudnej štatistike. Bola skvelá. Počúvala a prikyvovala. Nezľahčovala. Nepoučovala. Nepodávala mi svoje názory ani sa ma nesnažila obrátiť na lepšiu náladu. “Oh, darling..”, povedala nakoniec smutne a mne to úplne stačilo. Pomohlo mi to viac, ako všetky dobre mienené rady o tom, ako si udržať dobrú náladu. A ako zázrakom, zrazu som bola plná energie.



Môj smútok bol zrazu skutočne polovičný. A nevadilo mi ani to, že išlo o profesionálku, navyše v súkromnej nemocnici, kde majú všetci akosi viac času. Možno som len pochopila, prečo všetci tí Američania tak radi a ochotne vyhadzujú tisícky dolárov na psychológov. Nejde im o rady, riešenie problému, ktoré by si mohli prečítať v hociktorej zo stoviek kníh. Niekto ich počúva. Platia mu, ale počúva ich. Wow. Objavila som čarovný všeliek. Vypočutie. Pochopenie. Akceptovanie. Je to skutočne to, čo vlastne všetci potrebujeme, ako náplasť na naše zlé dni? Niekoho, kto nás vypočuje bez zbytočného moralizovania?



A nakoniec som naďabila na zaujímavý článok. O smútku a kreativite. Vraj keď sme smutní, snažíme sa svoj smútok prekonať, snažíme sa vysvetliť iným, čo cítime, snažíme sa ich dostať na svoju stranu, pomôcť im vžiť sa do našej situácie. Tento proces nás tlačí do emocionálnej kreativity, akej nie sme bežne v stave šťastia a pohody schopní dosiahnúť. Osobné problémy a ťažkosti motivujú naše kreatívne myslenie, a veľa umeleckých diel, vrátane kníh, malieb či hudobných diel vyniklo práve vďaka smútku a melanchólii ich autorov. Umenie vraj pomáha komunikovať a konfrontovať náš strach, bolesť či trápenie.



Takže vlastne nakoniec - dobre správy! Náš smútok možno desí našich najbližších. Možno Vás ignorujú, či dúfajú, že nejakým zázrakom sa opäť zmeníte na Vaše veselé a vysmiate ja. Ale možno, kým sa tak stane, napíšete poviedku roka. Či skomponujete hitovku pre najbližšieho Zlatého slávika. A možno napíšete krátku báseň pre niekoho, kto Vám zlomil srdce. A ktovie, možno potom za pár rokov o Vás bude celá jedna maturitná otázka.



A tak Vám nakoniec teda predsa len prajem ešte veľa smutných, ale kreatívnych dní.



Čítajte viac: » novanska.blog.sme.sk/c/50414/Smutok-...