Nepovedala by som, že som sa za to hanbila, ale podľa mňa to proste nebolo treba roztrubovať. Ľudia s touto informáciou nevedia zaobchádzať a kľudne by sa mohlo stať, že by ma niekto nemal rád ešte skôr, ako by ma vôbec stretol. Pár ľudí to našťastie chápalo a mali ma radi rovnako.
Nikdy nezabudnem, ako som kvôli tomu prišla o jednu z najlepších kamarátok. Keď som jej to povedala, snažila sa tváriť, že nič. Jej nervozitu som sa pokúšala nevšímať si, vravela som si, že chvíľu potrvá, kým to spracuje. Ale nezlepšovalo sa to. Náš vzťah veľmi rýchlo ochladol. Keď sme sa aj stretli, bola veľmi rezervovaná. Už mi nechcela ani referovať, čo nové u jej dlhodobej platonickej lásky. Nechápala som, prečo. Prestala to byť téma pre mňa? Nerozumiem zrazu zamilovanosti, keď ju cítim k inému pohlaviu, ako ona?
Chcela som to zachrániť, ale nešlo to. Pýtala som sa jej, či jej to vadí. Povedala, že nie, ale videla som, že jej výraz hovorí niečo iné. „Vieš, ja nikoho neodsudzujem, ale keď ono je to také...“, nedokončila. Už vtedy som tušila, že týmto náš vzťah skončil, ale nechcela som si to pripustiť. Toľko krát som počula tú vetu...
„Nechcem niekomu niečo zakazovať, ale je to nechutné.“
„Nie som homofób, ale...“
„Ja som otvorený človek, ale...“
„Ja nie som netolerantný, len....“
Vetička všetkých ľudí, ktorí si nechcú priznať vlastnú obmedzenosť. Ktorí neznášajú všetkých homosexuálov/prisťahovalcov/ľudí inej rasy, ale každú vetu na túto tému začínajú slovami „Ja nič proti nim nemám, ale...“ Sprosté výhovorky. Myslia si, že homofób je len človek, ktorý homosexuála zmláti alebo povie, že s takými do plynu? A že keď oni také nikdy nahlas nepovedali, tak už sa ich to označenie netýka? Vždy som im túžila vykričať, že by si aspoň mali priznať, do akej skupiny to patria. Aj vtedy som mala tú chuť, ale nedalo sa. Vyschlo mi v krku. Nevedela som, čo jej mám ešte povedať. Predtým ma mala rada a teraz už nie? Narovinu som jej povedala, že o ňu záujem nemám a nikdy som nemala. Ostala na mňa prekvapene pozerať. „Fakt nie?“
„Nie.“
Ďalšia vec. Prečo si všetci myslia, že homosexuál letí na VŠETKÝCH ľudí rovnakého pohlavia? Že chcem každú babu už len preto, že je to baba?
„Tebe sa páčia všetci chalani, ktorých poznáš?“
„Nie.“
„A zdá sa ti divné kamarátiť sa s heterosexuálnym chalanom?“
„Nie.“
„Tak vidíš! V čom som iná?“
„Nie si iná, len...ja neviem...je to také...,“ zas nevedela dokončiť. Aj s tým som sa už stretla. Nevie povedať, alebo nechce povedať, aby sa nestrápila. Ale to ju neprinúti sa nad sebou zamyslieť.
Ten rozhovor nepomohol. A nepomohli ani tie s našimi spoločnými známami. Prišla som o ňu kvôli svojej orientácii. Nenávidela som sa vtedy. Bola som v puberte, ledva som chápala, že som iná. Mala som pocit, že je všetko moja vina. Dnes už viem, že to nebola pravda. Že to, že ona ma len tak vyšachovala zo svojho života, bolo jej hlúpe rozhodnutie a nie moja vina.
---------------------
„Bebe ušlo naznačovanie, že by mal dať pokoj, asi mu to došlo,“ pokračovala Maja.
„Zabijem ju! Ach, no čo, aspoň bude od neho pokoj.“
Nebol. Stále sa na mňa usmieval, venoval sa mi, robil náznaky, snažil sa ma dotknúť. Hrôza. To nie je len o tom, že po vás ide niekto, o koho nemáte záujem. Predstavte si, že po vás ide niekto rovnakého pohlavia, naviac úplne očividným spôsobom. Predstavte si, ako sa na vás díva a ako robí všetky tie gestá, ktoré očakávate od opačného pohlavia. Už chápete, aké mi to bolo nepríjemné, priam nechutné? Dobre.
Na naliehanie Maji som teda nejak vytiahla, čo sa mu snažila naznačiť Beba. Chcela som mu povedať, že asi nepochopil dôvod, prečo sa od neho odťahujem. A chcela som to raz a navždy ukončiť. Vysvitlo, že pochopil. Zostala som nechápavo pozerať. Prečo v tom teda pokračoval?
„Myslel som si, že možno raz...“
„Možno raz čo?!“ vybuchla som. To nechápavé indivíduum mi žralo nervy. „Že si raz budem chcieť zaexperimentovať?“
Ostal ticho. Bohužiaľ len na chvíľu. „Nie...myslel som, že ti môj záujem bude...lichotiť a že raz ti napadne, že možno by si niečo...chápeš...že možno nie si tak úplne....“, zaperlil.
„Chápem, ale ty to zjavne nechápeš. Keby ťa balil nejaký gay, bolo by ti štyri, aký by bol na teba milý. Pratal by si sa mu z cesty.“
„Hej, ja viem, mne to len nedošlo, keďže si dievča...,“ finálne to zabil.
„A preto sa podľa teba prepínam z homo na hetero? Preto si pre mňa akože neodolatelný ešte aj keď som lesba?! Znamená to slovo pre teba nejaký sexy exotický extension pack? Akože idem po babách, ale keď na mňa zažmurkáš, tak sa rozpustím?!“ počula som sa kričať. Mala som sa viac ovládať, ale bohužiaľ, takéto koniny ma vždy strašne vytáčali. Potlačila som v sebe chuť odtrhnúť mu hlavu a tancovať na jeho hrobe a s tým, že už sme si povedali všetko, som sa rozlúčila a odišla som.
Neviem, či sa niekedy ľuďom rozjasní a prestanú nielen s odsudzovaním, ale aj so všetkými hlúpymi myšlienkami popierajúcimi základnú empatiu. Ale budem v to dúfať. A dovtedy im to o sebe radšej budem tajiť.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
stenatko
23. 10.októbra 2010 21:23
Nezaradené... ?
2
Skvele napísané a vyjadrené. Obdivujem ťa. To predsa nie je choroba a ani nič iné, čo by bolo nejako zlé. Ľudia hlavne na Slovensku však ešte nedospeli od štádia, aby to dokázali akceptovať, teda aspoň väčšina ľudí.
Napíš svoj komentár