Nočná romantika pri hviezdach a cudzích erotických vzdychoch

Kráčala lúkou a jej kroky šuchotali v tráve. Sotva si videla pod nohy a snažila si trochu posvietiť mobilom. Nápad ísť stanovať a pozorovať padajúce hviezdy sa javí ako ten najlepkavejší presladený romantický námet z dievčenského časopisu, ale očividne sa preceňuje. Ok, hviezdičky sú v pohode, ale po zotmení rýchlo klesá teplota, odvšadiaľ sa ozývajú nepríjemné zvuky a v tme sa ťažko orientuje, takže človek ani nemôže ísť poriadne vykonať potrebu. A neklamme si, ale koľko už len padajúcich hviezd človek napozoruje, keď stanuje v lesíku neďaleko pätnásťtisícového sídliska. Operátor ich síce privítal v Rakúsku, ale od mesta sa nevzdialili ani náhodou.

Podarilo sa jej tackavo prejsť vysokou trávou ku stanu. "Nič z toho nebude," zahundral jej priateľ, ktorý sa už pol hodinu snažil založiť oheň, ale darilo sa mu akurát vynervovať seba aj ju. Zápalky horia prirýchlo, novín je primálo, drevo je privlhké a tma je priveľká. "Nevadí, zohrejem sa v spacáku," povedala. Pomaly sa zdvihli a šli si ľahnúť.

"Nemám rada tieto nočné zvuky lesa," povedala, keď sa k šumeniu okolo pridalo húkanie sovy.
"Radšej by si mala zvuky festivalového stanového mestečka?"
Spomenula si na posledný fest, na otravných Čechov, čo stále vyspevovali tú istú pieseň dokola, na kohosi, kto sa očividne niekoľko metrov od jej hlavy snažil vyvracať a na kohosi, kto jej začal búchať dlaňou do steny stanu, lebo si ho zjavne pomýlil so stanom nejakej Kláry. Uchechtla sa. "No dobre, kým mi sem srnky neprídu tyčkovať, vedie les."
"Tak to aby si to teraz radšej neposral."
"Počkaj, počuješ to?"
"Čo?"
"Však chvíľu počúvaj!"

Snažil sa čosi začuť, ale v prvej chvíli počul len šum krvi vo vlastných ušiach. V druhej to bol šum lesa. A v tretej...nevedel, čo to je. Ani, či sa mu to len nezdá. Pozreli neisto na seba a snažili sa počúvať ďalej. "Nezdalo sa ti, že teraz to bolo ako šepkanie?"
"Aha, vidíš, hej..."
Počúvali ďalej. Zvuk sa mierne zosilňoval a čoskoro už nebolo ťažké ho zaradiť.

Potichu vyprskol a snažil sa dusiť smiech. Jej to bolo tak trápne, že sa v prvej chvíli ani nepohla, stuhnuto ležala v šoku.
"Nemôže to byť nejaké zviera?"
"Ale hej, dokonca dve."
"Ale však....nevidela som tu iných ľudí alebo stany alebo čokoľvek..."
"Možno len šli na večernú prechádzku...a podľahli náhlej vášni," precítene zašepkal so sarkastickým úškľabkom.
"Čo teraz?"
"Akože čo? No nič. Uvoľni sa."
"Áno, otočím sa na druhý bok a budem zaspávať pri zvuku toho, ako mi niekto šuká za chrbtom? Veď je to stále hlasnejšie!"

Zrazu počuli, že jednému z nich zvoní mobil. Vzdychy prestali, nasledovalo nejaké šomranie a potom sa prekvapeným chalanským hlasom ozvalo do noci: "Mami...?"

Výbuch smiechu, aký sa v tej chvíli ozval v ich stane, musel odplašiť nielen tých dvoch, ale aj všetku zver vrátane vyššie uvedených srniek. Obaja sa smiali na plné hrdlo v niekoľkominútovom záchvate. Vyhŕkli jej slzy. Trochu sa ukľudnili, zrýchlene nadýchali, potom na seba pozreli a znova vyprskli. A keď sa utíšili, stačilo, aby on zopakoval osudné "Mami...?" a už sa smiali zas. Nakoniec sa možno smiali už len zotrvačnosti. Ale to bolo jedno.

Smiech tak krásne zbližuje dvoch ľudí...za každých okolností.




Pozn.: Toto je blog, ktorý Anzu napísala, lebo sa jej proste chcelo písať. Za polhodku si vymyslela psedopríbeh a prvoplánovo ho skopala dohromady. Písanie pre písanie. Len, aby ste vedeli. A nechce sa mi vymýšľať nejaký klišé záver.

 Blog

22 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu