Už tak trochu väčšia duševná príprava na štátnice alebo Ako nedostať hysterický záchvat deň pred dňom Dé

Napriek tomu, že Anzuine spolužiačky lemračia (rozumej radšej chodia na Trnavskú trimnástku a potom sa na vás určite budú krivo dívať, že vy aj niečo viete a ony nie, opakujú tri predmety, doskúškovávajú dva týždne pred štátnicami z úplne iných predmetov, ako na štátniciach a pod.), Anzu sa poctivo učí na štátnice since 26.5.2010. Možno si kladiete otázku, prečo o tom píše blog, môžete si vybrať s nasledovných možností:

a) pretože sa chce chváliť
b) pretože sa jej chce písať o niečom blog a keďže sedí doma a učí sa, nemá o čom inom písať, tak ide tvoriť blogové nič
c) pretože štátnice ako téma sú podfuk a teraz začne písať o niečom úplne inom
d) pretože sa pomaly dostavuje očakávaný stav blízky hystérii

Tipli ste si? A nedívali ste sa dole? Ok, ááá jééé tóóó....d! No dobre, je to aj b, prekukli ste ma.

Samozrejme, že za tie tri týždne som už aj zabudla, čo som sa učila. A to som sa to neučila bohvieako. A ešte menej ako bohvieako som sa to učila od chvíle, keď som sa dozvedela, že dôkazy nie sú potrebné, "len nejaké ľahké a aj to skôr na ohúrenie poroty." Štátnice sú o týždeň a pár dní a teória zatiaľ teda vyzerá, ako vyzerá, na písomné som sa dnes ledva začala učiť (a samozrejme to skončilo tak, že som nad tým sedela sedem hodín, po ktorých mám pocit, že by som aj tak nevyrátala žiadnu limitu, keďže toho musím v krátkom čase popchať do hlavy priveľa a nestíham si to zapamätať, nieto ešte získať cvik v rátaní), bakalárka je síce odovzdaná, ale je dosť odfláknutá a ešte k tomu jej (zatiaľ) chýba CD s prílohami, nehovoriac o tom, že aj prezentáciu si bude treba pripraviť.

A samozrejme som zabudla dodať, ako som zrazu ochorela a tri krát denne musím piť šumivé vecičky na nádchu, aby som bola schopná nejak fungovať. A štátnicovať budem rovno po jednej z tých vymakaných matfyzáčok u predsedu komisie, ktorý pri skúškach dáva známky podľa toho, ako sa vyspal a u učiteľky učiacej najobávanejší predmet.

Všetko toto na mňa doľahlo tak zrazu....Presne v tejto chvíli som síce flegmatická, ale mňa to zas prejde. To mi len občas nedochádza, ako je to celé blízko. A aby bol môj strach naplno prebudený....no, na čo máme priateľov?

Prevčerom som sa ocitla vonku s tromi kamarátkami, dve z toho sú čerstvé bakalárky. Tá jedna mala byť tiež, chúďa, ale vyššia moc spôsobila, že teraz si celý PrifUk rozpráva historku o historicky najťažšej štátnicovej písomke geografov. (aj keď na tej paradoxne nevyletela, ale chcela som to autorsky ozvláštniť)

"Ja som mala asi dva dni pred tým skutočný hysterický záchvat...."
"Ja som deň pred tým musela volať mame, aby mi kúpila nejaké lieky na ukľudnenie..."
"To u nás si ľudia volávali, kto sa kedy rozplakal, to keby tí profesori videli, čo toto robí s dospelými ľuďmi,...."
"A vraj som podľa spolužiačky bola hrozne bledá, že takú mimo ma ešte nevideli...."
"A deň pred tým som dostala krámy, tak namiesto opakovania som preležala v bolestiach celý deň v posteli, keby som to namiesto toho pozrela tie štyri otázky...

Po vypočutí všetkého tohoto a ešte nejakých opisov fyzických prejavov stresu sa aj mne v krku urobila hrča. Ako sa poznám, je vysoko pravdepodobné, že sa ráno pred tým, ako vojdem do tej miestnosti, najprv povraciam vo dverách, v lepšom prípade len nebudem celú noc spať a mať predinfarktové stavy. Divím sa, že doteraz som všetko zvládla ako veľké dievča a rozplakať sa mi podarilo len vtedy, keď som zistila, že som do knižnice UK neodoslala prílohy k práci a druhý krát sa do systému vstúpiť nedá. (stále dúfam, že sa mi nič za to nestane)

A tým by som aj ukončila tento blog. Myslím tým vysoko optimisticky, nejak som prežila doteraz a predpokladám, že nejak prežijem aj naďalej, ostáva len dúfať, že to prežívanie nebude zahŕňať leto plné učenia sa. Vŕŕŕ, matice!

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu