Keby si to však odniesli len ruky... Ja mám aj nohy šmatlavé, padám ako hruška. Potknem sa aj na rovnej zemi v teniskách. Som rodená zdrbávačka. Nohy som vždy mala celé obité, samá chrasta a modrina. Chirurgovi som zvykla chodiť aj osem krát do roka. Od dverí ma vítal po mene: „No ahoj Aresa, čo si zas vyvádzala?“ A poviem vám, veľa mám na rováši. Popadala som zo stromu, pravidelne z bicykla, alebo som sa len tak natiahla na chodníku na uličke. Viseli ste niekedy dolu hlavou zo stromu za topánkovú šnúrku? Ja áno. Bungee jumping sa môže oproti tomu adrenalínu vopchať do riti. Keď letela futbalová lopta, nejakou magickou silou vždy pristála na mne. Po hokeji som sa hrdo pýšila tmavomodrými a fialovými kolenami. Hádajte, kto pri rybačke skončil v jazere? Hm... Taká som ja bola šikulka.
Ak si myslíte, že mantáctvo odoznelo spolu s osemnástym rokom života, mýlite sa. Je to nevyliečiteľná choroba. Padám, rozbíjam a rozlievam jedna radosť, strácam sa na neznámych miestach. A viete čo? Baví ma so mnou žiť. Veď je to sranda a koniec koncov, netreba sa brať príliš vážne. Tristo rokov môžem byť ešte na tomto svete a nikdy sa sama so sebou nebudem nudiť. Som stále plná prekvapení. Predýcham chvíľku trápnosti a o chvíľku sa smejem, čo som to zas vyviedla. Mám sa rada taká, aká som a mantáctvo je už len raz súčasťou mojej osobnosti. Naše nedostatky nás predsa robia jedinečnými a originálmi.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár