Uprene som sa ti pozerala do tváre. Bol si to Ty a predsa si to nebol Ty. Bola som to Ja a predsa som to nebola Ja. Boli sme to My a predsa sme to neboli My.
Zavrela som oči a videla som svet zreteľnejšie. Precítila som moment. Už nikdy nebudem cítiť čo som cítila. Viem to. Stala som sa tvojim Slnkom v sieti, čo večne svieti a vo vnútri bojuje o kus priestoru v Tebe.
Padal dážď. Nekonečne dlho. Každý náraz kvapky zosilnel bubnovaním vo mne. Strach, šialený strach z toho čo príde, z toho čo viem, že bude nasledovať.
Strach, že sa ťa už nikdy nebudem smieť dotknúť.
Strach, že sa nikdy o Teba neopriem celou váhou bremena bez toho, aby si vedel čo mi skutočne je.
Strach, že zlyhám ako tvoje Slnko v sieti.
Strach, že prídeš na to, že mám väčší strach.
Strach, že to už nikdy nebudeš Ty.
Hrýzla som si do jazyka. Krvavé pery od tichých slov. Nechcem ťa slovami raniť. Nechcem ublížiť Tebe. Nechcem ťa klamať ako klameš samého seba. Nechcem, pretože viem, že ťa čaká deň kedy všetko pochopíš aj bezo mňa.
Toľko zmien. Vidím ťa, vidíš ma, ale vidíme sa už inak. Cítime už inak.
Tvoje objatie už nie je plaché ako zvyklo byť, je silnejšie a omnoho bližšie. Jedno z tých objatí, ktoré si človek musí neskutočne zaslúžiť. Akokoľvek by som chcela, nedokážem si niekoho pustiť k sebe bližšie. Nedokážem si pomôcť, v každom objatí hľadám časť z tvojho objatia.
Milujem pocit ako sa snažíš mračiť na mňa, ale nedokážeš to...
Milujem pocit ako sa dotknem tvojho najzraniteľnejšieho miesta, aby si sa mohol vrátiť späť k životu...
Milujem pocit ako čas pri Tebe dokáže utekať a zároveň sa zastaviť...
Milujem pocit ako k prežitiu potrebujem len cítiť...
Milujem, milujem, milujem život a ľudí, ktorí sa mi dokázali zakoreniť do duše už asi navždy...
Niekedy celé srdce zanevrie pre jediné nie na celý svet. Uzatvorí sa do seba. Stalo sa. Pravda je horšia ako lož. Nevládzem vdychovať do pľúc nepríjemné ticho. Mali sme si toľko toho čo vždy povedať...a teraz?
Z blízka som videla ako si obkrúcaš okolo prsta prsteň odo mňa. Spadol na zem. Rozbilo sa puto.
Mám strach, že ten zvuk rozbitia som počula jedine ja. Mám strach, že neodídeš Ty, ale že odídem Ja, pretože si nechceš zatvoriť oči a vnímať dúhový dážď na tvári čo ti zahojí všetky rany. Svet nesmie byť príliš čiernobiely...
Dážď doznel len vonku. Uležal sa vo mne. Nasadila som si na tvár bezbolestnú masku. Viem, je priveľa otázok, ktoré by si sa ma spýtal. Viem, že nechceš počuť skutočné odpovede...Viem, že ťa klamať nemienim akokoľvek ľahšie by to bolo.
To skutočné cítim srdcom. Patrí ti časť zo mňa...a patrí ti viera, ktorá je silnejšia ako kedykoľvek predtým. Viera v Teba. Nie, nepotrebujem na to racionálny dôvod ako to pri viere býva už zvykom.
Slová sú zbytočné, v duši mi sídlia stále dozvuky prsteňa a predstavy ako zliepaš rozbité puto. Možno raz budeme opäť spoločne režírovať oblohu posiatu hviezdami. Možno raz...
Blog
Komentuj
11 komentov k blogu
1
johnysheek
16. 6.júna 2010 03:25
toto je všetko, len záchod nie!!
3
@johnysheek nie je záchod ako záchod!
a tie posledné dve vety ma zlomili
už som ti písala že si geniálna?
SI GENIÁLNA
a tie posledné dve vety ma zlomili
už som ti písala že si geniálna?
SI GENIÁLNA
5
@bonita ďakujem ti veľmi pekne a aj za to, že si ma pochopila, "nie je záchod ako záchod!"
a možno sa to raz zmení, ale...
a možno sa to raz zmení, ale...
7
Aj by som to chcela nejako adekvátne okomentovať, len mám pocit, že každý pokus bude len trápna snaha povedať aké je to vážne skvelé
9
Strach, strach, a zase strach.
Toto mi nepadlo dobre, pretože som v tom videl priveľa, začo zároveň chválim.
Toto mi nepadlo dobre, pretože som v tom videl priveľa, začo zároveň chválim.
10
život nie je jednoduchý, ty to vieš, ... dá nám mnoho otázok, na ktoré hľadáme odpovede - nie všetko je jasné hneď
niečo pochopíme neskôr, niečo vôbec, niečo po rokoch
napísala si to krásne
niečo pochopíme neskôr, niečo vôbec, niečo po rokoch
napísala si to krásne
Napíš svoj komentár