Dovolenka v raji...

Písal sa záver augusta, keď ktosi pracujúci zahlásil že posledné dni tohto biedneho a prvé toho nasledujúceho ešte biednejšieho mesiaca vychádzajú na víkend a nejaký ten sviatok v súvislosti s čím by sa mohlo niekam ďalej na nejakú dlhšiu dobu vypadnúť.

To čo najprv znelo iba ako vyrieknutý sen, snívaný v práci za počítačom, začalo pár dní na to naberať reálne kontúry a tak sa v jedno krásne skoré ráno (budíček 5:30) skupinka mladých ľudí obťažkaná váhou batožiny plazila na ranným zore romanticky osvietenú hanbu nášho mesta, Bratislavskú hlavnú vlakovú stanicu.

Strastiplná cesta, znamenajúca skúšku odolnosti pre kosti a nervy cestujúcich sa vo svojej siedmej osmine trasy konečne zmenila na akúsi vstupnú bránu do raja a my sme mohli cez pootvorené okno sledovať obrysy hôr, tajomné zákruty riek, načahovať sa za pichajúcimi vetvičkami sýtozelených ihličnanov a v neposlednom rade konečne inhalovať čerstvý vrchovský vzduch.

Kto kedy bol v Slovenskom raji, či už v jeho severnej časti, alebo malebnej južnej, môže kľudne nasledujúci odstavec preskočiť, lebo predstavu o jeho nekonečnej kráse isto má.
Dedinky – Mlynky, Palcmanská maša. Široko vymenovaný okruh nášho pôsobenia v posledných niekoľkých dňoch.

Už potom čo sa moja noha dotkla perónu na ošarpanej staničke na brehu obrovskej vodnej nádrže, vedel som, že toto je miesto kam sa budem rád vracať.
Vlak s hrmotom opustil stanicu a my sme ostali v obklopení vysokých smrekov, ďalekosiahlej pokojnej vodnej hladiny s malou dedinkou pod kopcami na opačnom brehu a nekonečným azúrovým nebom nad hlavou.

Na dvakrát nasmerovaní naším budúcim domácim prostredníctvom mobilného telefónu, ocitli sme sa za krátky čas na brehu ďalšieho, menšieho jazera, oddeleného od svojho veľkého brata len jednou úzkou hrádzou tvoriacou mimochodom podklad pre tú romantickú železnicu, ktorá nás sem dopravila.
Ak by som chcel opisovať ten malý domček skrytý pred zrakom nežiaducich pod húfmi bujných stromov na brehu ticho vlniaceho sa jazierka s krátkym mólom a pokojne sa pohojdávajúcim člnkom na ňom, nedokázal by som to tak dokonale ako dokonale to v skutočnosti vyzeralo. Preto ponúkam záber začlenený špeciálne pre tento článok do môjho albumu:

» www.birdz.sk/webka/arugad/fo...



To čo by sa v mojej milovanej metropole Slovenska dalo označiť za prežitý deň by bol budíček o dvanástej, obed o druhej, hodinka futbalu na ihrisku, hodinka posilovne, nejaký výlet do mesta na spestrenie a večer kofola za 16,- v krčme.
Činnosti, ktoré som za tých pár dní postíhal za rovnaký čas v blízkom či vzdialenejšom okolí našej romantickej chatky sú neporovnateľne bohatšie a obsiahlejšie i rozmanitejšie než tie vyššie vymenované.

Voľnosť pohybu a možnosť narábať so svojím časom podľa svojej vôle prispôsobenej vôli najbližších je tak oslobodzujúci a nádherný pocit, až zastávam názor, že si ho musím dopriať niekoľkokrát do roka (teším sa na zimné prázdniny ).
Každý jeden deň, každá jedna hodina z toho mála čo sme si do raja vyhradili bola naplno využitá. Vrátane chvíľ, kedy sme len tak bezducho sedeli všetci spolu večer pri televízore a smiali sa na prihlúplych komédiách alebo len tak zápasili na koberci .

Len tak si ľahnúť...

Najlepšia vec na svete a na to prišli už aj niekoľký romantistickí básnici predo mnou (Botto, Kráľ, Chalupka...) je sloboda. Sloboda rozhodovať, sloboda konať, sloboda tvoriť svoju cestu a vzápätí po nej slobodne kráčať. Všetko to spočíva v tom jedno základnom slovnom spojení ,,slobodu cítiť“.
Ak sa ocitnete na mieste ako je to, ktoré sme svojou návštevou poctili my a zároveň sa ocitnete i v akejsi časovej slučke, kedy sa vám zazdá, že na chvíľu nemáte čo robiť, vybehnete pred chatku a svoje školou či prácou zmorené telo položíte na slnkom zohriate drevené dosky malého móla. Nohy voľne spustíte nad vodnú hladinu a tvár obrátite zoči voči drzým slnečným lúčom, ktoré vám za odmenu sfarbia telo to hnedasta.
Zatvoríte oči a telo ochabne od hlavy po päty. Mozog vysiela tichý zahmlený impulz do celého tela. Tu a teraz ste sa na okamih stal slobodným...

Keď robíte čo vás baví...

Je jasné, že človek je tvor sebecký. Vrcholne sebecký. Pričom nepochybujem absolútne o nikom z ľudských tvorov, že či už tak trochu, alebo úplne celkom sebci proste sú (ale o tom v inom článku).
Ak sa chcete zabaviť, robiť niečo čo vás baví, pretože práve vás to baví, musíte si nájsť buď to partiu podobných sebcov na túto činnosť, alebo sebecky a celkom s chladnou hlavou k svojmu hobby dotlačiť tých ktorých tam potrebujete.

Mne sa zrejme podarila druhá časť poslednej vety a tak sme dva zo štyroch dní strávili ako opice zavesení na rebríkoch, reťaziach a stupačkách v hlbokých a zrádnych roklinách Slovenského raja.

Či už prvý deň, kedy sme si spravili akýsi tréning v najkratšej rokline pohoria s pohodovou cestou späť 1500 metrov dlhou lanovkou prostredím, ktoré upokojuje a vzpružuje zároveň, alebo deň druhý, ktorý bol skutočnou previerkou našich turistických schopností i vôle, či sebazaprenia, predovšetkým v posledných desiatkach či stovkách metrov, kedy sme si zbytočne predĺžili cestu do horúcej sprchy či mäkkých perín o jeden nepríjemný stupák. Oba hodnotím veľmi vysoko a musím priznať, že som sa v nich jednoducho vyžíval. Očakávajúc totiž vzburu a zhoršenú náladu v skupine po preklenutí pár nepríjemných úsekov, či už 100 metrov nad zemou na visutých rebríkoch, alebo po absolvovaní 50% stúpania do vrchu, zostal som príjemne prekvapený prevažujúcou spokojnosťou v slovách i iných než len tých mojich vlastných.

Poďakovanie na záver...

...by malo patriť predovšetkým počasiu. Pretože tak krásne ako bolo posledné dva dni, snáď ešte v jednou súvislom meranom období tohto leta ani zaznamenané nebolo.

Predsa len ho ale nasmerujem trom osobám, ktoré pri dlhšom bádaní nájdete podľa nickov i na tomto portáli. Postarali ste sa mi o skvelých pár dní, vďaka ktorým mám pocit, že sme záver prázdnin tak ako prázdniny celé nevypustili. Verím, že som svojou troškou prispel do veľkého príbehu písaného tých pár dní a vyjadrujem potešenie z prežitého a nádej do budúcna, pretože toto sa jednoducho musí zopakovať


P.s. - a nemyslite si že som nejaký magor, tú hviezdičku mi dal pod článok brat, keď bol na compe počas môjho prihlásenia...

 Denník

6 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu